Električkou tam, kde je dobre

Nastúpila do električky a odviezla sa kúsok. Ten kúsok by prešla aj pešo, ale začalo mrholiť, tak si to dovolila. Sedela na nepohodlnom sedadle a nedívala sa nikam. Po necelej minúte vystúpila a zamierila do obchodu, kam ju poslal. Pobrala z regálov, čo mala napísané na lístku, len cesnak nemali. Takmer ju to vyviedlo z rovnováhy, ale rokmi vybrúsený cit pre... niečo... ju včas zachytil. Cesnak-necesnak, nejako sa z toho vyvlečie. Pri pokladni zaplatila dvanásť eur tridsaťšesť centov, odložila nákupný košík, vzala igelitovú tašku po okraj naplnenú a pozrela sa na hodinky. Príliš skoro. To ten cesnak. Pred panelákom musela dve minúty vyčkať, aby splnila plán. Presne o sedemnásť nula nula stisla kľučku na dverách do bytu. Vyzula si poltopánky, zavesila vetrovku ma vešiak a vošla do kuchyne, kde ju už čakal. Videla mu na tvári spokojnosť. Ešte nevie o cesnaku. Takmer, ale naozaj iba takmer dvihla kútiky pier.

„Presná,“ podotkol. „Videl som, že si šla električkou.“
„Nemala som dáždnik.“
„Bol tam niekto zaujímavý?“
„Nie.“
„Určite niekto bol, Lena...“
„Áno, bol.“
„Muž?“
„Áno, muž,“ ticho vzdychla.
„Ako si sa naňho dívala?“
„Nijak,“ pípla. Neskoro si uvedomila svoju chybu.
„Nijak?!“
„Páčil sa mi!“ rýchlo dodala.
„Hneď ako si vošla, videl som, že si iná. Nevybil to z teba tvoj otec, ale mne sa to podarí.“
„Áno, tebe sa to podarí...“ hlesla.

O hodinu stála nad sporákom a varila večeru. Ako tisíckrát predtým. Keď jej vriaca omáčka vyprskla na chrbát ruky, ani si to nevšimla. Varenie ju bolelo každý deň. Zvykla si. Dvíhala varechu, zabolelo ju to. Pridávala korenie, napla sa. Otvárala chladničku, na sekundu sa o ňu musela oprieť. Naozaj, horúca omáčka ju ani za mak netrápila.


„Oci, ja tam musím ísť! Nik iný nepozná text! Prosím!“
„Nikdy, nikdy z teba nevymlátim ten vzdor?! Veď ja ti ukážem...“


Po večeri si sadla do obývačky a sledovala nejaký romantický film. Jeden za týždeň. Celých štyridsaťpäť minúť sa dívala nikam. Tam je vraj dobre.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu