Prezradil jej, že vídava ducha. Každú stredu a piatok. Hodinu vraj určenú nemá, ale objavuje sa väčšinou okolo štvrtej popoludní. Nie je to ako vo filmoch či knihách, necíti jemné mrazenie ani sa mu do vlasov nezapletie vánok. Jednoducho sa objaví a Emil musí ísť s ním. Kvôli tomu sa musel vzdať šachového krúžku a takmer dve hodiny vysvetľovať mame, že hru na husle nepovažuje za dostatočne inšpiratívnu.

A ona mu uverila.

Považoval to za dobrý vtip a cibrenie fantázie. Nik by mu neveril, preto sa na druhý deň prekvapil (čo je slabé slovo), keď k nemu Nana podišla, chytila za rukáv košele a zašepkala: "A má aj meno?". Emil bol v rozpakoch a hoci klamal veľa a často, tentoraz sa zháčil. Nie preto, že by nevedel za dve sekundy vymyslieť meno pre ducha. Mien mal naporúdzi dostatok. Mohol sa volať Eugen, Félix, Roland, Cézar, Belo či obyčajný Jožo. Emil mal vtedy asi horúčku, a preto nedokázal narýchlo predstaviť Nane "ducha". Takto si to vysvetlil Emil. Zajachtal len niečo o hlavných a stredných menách, vybral si z automatu čokoládovú tyčinku a stratil sa v záhyboch starej školskej budovy.

"Vieš, Emil, keď som bola malá, chodila so mnou do škôlky jedna strašne vycivená blondínka, o rok mladšia ako ja, stále sedela v kúte, vždy bola oblečená rovnako a rozprávala sa sama so sebou. Potom mi vysvetlila, že sa rozpráva s Dominikom."
"Kto bol Dominik?"
"Imaginárny kamarát. Ale niekoľko dní pred koncom školského roka, na druhý rok som mala už nastúpiť do prvého ročníka, tá blondínka stíchla. Šla som za ňou a spýtala som sa, kde je Dominik."
"A?"
"Vraj nevie. Že každé ráno ju odprevádzal do škôlky a dnes s ňou prvýkrát nešiel. Bolo mi jej strašne ľúto a prisahala som jej vtedy, že ho raz nájdem."
"Našla si ho?"
"Mala som mnoho teórií, prečo a ako ubzikol alebo že ho uniesli, že sa bránil a kričal a to dievčatko ho nepočulo, lebo spalo alebo bolo pod sprchou. Ale napadlo mi aj to, že si v to ráno len pomýlil dvere a vošiel do inej rodiny."
"Nana, musím ti niečo povedať..."
"Emil, ty to nechápeš? Dominik je Eugen predsa!"
"Nana..."
"Škoda len, že to dievčatko zomrelo."
"Čože?!"
"No, nie som si celkom istá, ale keď už som bola prváčka, šla som do tej škôlky, aby som sa s ňou porozprávala a uistila ju, že ho hľadám. Ale nebola tam. Pýtala som sa učiteliek, že kde je tá ´Zlatovláska´ z kúta, ale ony nevedeli o kom hovorím. Opísala som im dopodrobna, aké šaty mala, veď som sa na ňu 2 roky pozerala každý deň. Bola som prekvapená, že si nespomínali. Dievčatko, ktoré sa rozpráva samo so sebou. Vždy v kúte."
"Kde sa podelo?"
"Asi šlo hľadať Dominika na vlastnú päsť."
"Ja..."
"Ja viem, Emil."
"Nana, žiadny..."
"Našla som ho! TY si ho našiel! Ale keďže to dievčatko sa neukázalo, Dominik je teraz tvoj kamarát a musíš si ho ustrážiť. Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná! Hľadám ho od svojich šiestich rokov. Je to vyčerpávajúce. Musím si oddýchnuť."

Tentoraz stíchol Emil. Bol piatok a on sa musel ísť pozhovárať s Eugenom-Dominikom. Možno ho svojou fantáziou vytiahol z cudzích dverí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
shaolingirl  15. 11. 2011 21:58
Bože, titít, ani nevieš ako mi chýbali tvoje blogy! Musím sem chodit častejšie, aspon na tvoje texty. Kokos, závislá som.. Ale píšeš bohovo!
Napíš svoj komentár