Mám pred sebou ulicu, na jej ľavom „brehu“ kórejské (alebo talianske) veľvyslanectvo, bratov chrbát, ktorý sa gýčovo kúpe v lúčoch zapadajúceho slnka, celého ho zalieva, mňa oslepuje, ale ďalej pevne zvieram „kormidlo“ a bicyklujem za ním, kľučkujem, usmievam sa, už druhýkrát vidím tú istú rodinnú skupinku a modlím sa, aby z pravej strany nevyšlo auto. Mierime ku kaviarni, kde si dám biele víno a v ktorom budeme obaja cítiť grep.
Bol to posledný večer a tá kaviareň bola takmer prázdna, pretože sme boli mimo epicentra. Väčšina ľudí sa nachádzala buď v blízkosti Eiffelovky alebo na miestach, odkiaľ bol na ňu dobrý výhľad, keďže bol Deň dobytia Bastily a tento štátny sviatok sa mal ukončiť veľkolepým ohňostrojom neďaleko veže. Z miesta, kde sme sedeli my, bol výhľad nanajvýš na tabuľku „happy hour“ a budovu s asi dvadsiatimi francúzskymi vlajkami. Verte alebo neverte, bol to krásny výhľad...
A tých krásnych výhľadov som mala požehnane. Začínajúc prvým pohľadom na mesto, na krásne kvety, na Seinu, na nádherný starý most, na odraz môjho úškrnu na okne autobusu, na budovy samotné... Ale najkrajší pohľad bol asi na brata, keď som ho zazrela po pol roku, ako tam sedí a čaká a potom na jeho úsmev, keď ma uvidel a objal, na jeho tričko a na croissant, ktorý mi podával.
Mojou najväčšou výhodou bolo, že som šla do Paríža na 2 týždne, takže som nemusela všetko obehať za dva dni a nič neprecítiť. Hoci je pravda, že Paríž na mňa pôsobí asi najviac teraz, keď som doma, na stovky kilometrov od neho. Možno je to hlúposť, ale keď sa pozerám na fotografie kamarátky, ktorá tam šla na dva alebo tri dni, nevidím len tú pamiatku, ale vidím to miesto vo viacerých polohách. Bola som tam večer i poobede, sedela som tam pri fontáne rozprávajúc bratovi o tete, stála v rade čakajúc s ostatnými na vstup i prechádzala narýchlo len s letmým pohľadom.
Hneď druhý deň som zazrela i ten zaujímavý zadok, ktorý som sľúbila odfotiť. A keďže som ho vystopovala priamo pred Invalidovňou, nikoho neprekvapí, že bol dokonca v uniforme. Keď sme už pri vojakoch a Invalidovni a uniformách - na jednej expozícii bola aj nejaká skupina vojakov, takže Tituš mala o výhľad postarané. Toľko mladých a pekných vojakov na jednom mieste... Maja by bledla závisťou, ale som dobrá spolubývajúca, odfotila som ich. Ďalšia šumná riťka bola v obchode s oblekmi. Predavač bol černoch v asi o dve čísla menších tesilových tesných nohaviciach. Tituš nepomohla bratovi vybrať oblek. Nemohla.
Čo sa týka môjho zadku, myslela som si, že po mojej prvej jazde na bicykli sa nezahojí nikdy. Bicyklovala som sa naposledy asi pred 10 rokmi. Na dedine. S minimálnou premávkou. Ale keďže tento mal aj košík a brat psie oči, nasadla som. Vo francúzskej metropole. V dopravnej špičke. A keďže môj vodičák leží úhorom už 4 roky, malo by sa zdať normálne, že ani po prvej jazde mi nedošlo, že rýchlosti sa dajú prehadzovať, takže nemusím stále šliapať ako blázon, že trúbenie na moju osobu na parížskych cestách bolo dosť frekventované, že som spomalila zavýjajúce hasičské auto, pretože som nehodlala stratiť brata z dohľadu, že ľudia na prechodoch mi veľa nehovorili a že som si raz takmer zlomila nohu. Práve som si spomenula (a dosť sa smejem), ako mi raz počas cesty padlo sedadlo na najnižšiu úroveň a pár minút som šla ako tí chalani na „BMX-kách“, ktorí skáču a predvádzajú rôzne kúsky. Len oni asi nemali košík. A po prvej takejto ceste sa pýtam brata či ešte dlho pôjdeme. „Je to neďaleko. Vidíš tú vysokú budovu? Tam.“ Viete koľko významov má slovo „neďaleko“? No a takto sme sa dorozumievali s bratom.
A dorozumievanie... Dokázala som po francúzsky poďakovať, pozdraviť, rozlúčiť sa, súhlasiť, odmietnuť a usmiať sa. Angličtina mi ide lepšie, aspoň niečomu rozumiem, ale tej som sa už tiež 4 roky nevenovala. Takže keď sme mali rozlúčkový večer s bratovým veľmi dobrým kamarátom Luiggim z Venezuely, prvá hodinka bola skôr tichšia, nasledujúce mi vysvetľoval výzdobu Sixtínskej kaplnky, ďalšie ja jemu štátne útvary Slovákov, v ktorých žili od zániku Veľkej Moravy a príčiny rozporov medzi Slovákmi a Maďarmi a o 4 ráno nás už učil tancovať salsu. Videli ste už tancovať Venezuelčana? Podľa mňa to vedel skôr ako chodiť. To bol ako ďalší div Paríža!
Mesto sa mi však vrylo do pamäti svojimi uličkami, malými reštauráciami a kaviarňami a všadeprítomnými kolotočmi. Ten jeden gýčový farebný typ s koníkmi, ktoré „cválajú“ dokola. Len si tak idete mestom a zrazu kolotoč. Ako keby sa odtrhli od lunaparku a hľadali si svoje miesto pod slnkom Paríža.
Potom, ako sme prišli domov z Montmartru, chceli sme si pozrieť Améliu a popíjať nejaké víno. Ale ako to už býva - človek mieni... A Pán Boh chcel, aby sme namiesto Amélie pozerali nejaký podradný americký brak a namiesto vína jedli jogurt. Améliu z Montmartru sme si pozreli o niekoľko dní o polnoci a jedli počas toho palacinky s jablkami.
Niekoľko dní pred odchodom sme navštívili aj ulicu, kde sú samé palacinkárne a porovnávali s našimi. Predposledný deň zasa japonskú štvrť a jedli sushi. "Chutí ti, Nikola?" "Napína ma." Ale paličky som sa vraj naučila používať enormne rýchlo. Keď sa to učil brat, vraj si on a paličky vymenili úlohy. Nie paličky sa obšmietali okolo jeho úst, ale jeho hlava okolo koncov paličiek tesne nad jedlom.
A ešte niečo. ŠATY! JA nerada nakupujem, patrím medzi tie dievčatá, ktoré sa sa snažia obliekať tak, aby vyzerali ako človek. Nič viac, nič menej. Ale toto mesto a jeho obchody...! V Paríži som prišla na to, že som ženská do špiku kostí a doteraz som o tom pochybovala len kvôli obchodom na Slovensku, ktoré si hovoria "módne butiky". Mor na nich!
O ceste z domu na autobus ani nebudem písať radšej. Bol to ten typ cesty, z ktorej sa vrátite chorý a zničený a zoslabnutý a bez hlasiviek. Po príchode domov som vravela kamoške, že keby si všimla, že s bratom nemáme chrbtovú kosť, nie je to bezcharakternosťou, ale tonami ukrytými v kufroch a cestovkách.
Ale ako povedala A. Hepburn: "Paríž je vždy dobrý nápad."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dog_food
22. 7.júla 2012 02:32
2
Prekrasne! az sem citim vonu croissantov a vidim francuzske zadky
3
z invalidovne asi vychádzajú vždy zaujímavé fotky ... ja mám takú, čo moja mama nemôže vidieť lebo potom len horekuje, že by som mal byť v pivnici zavretý =D
a spravila si chybu že si sa neodfotila na tom bicykli so spusteným sedlom (ach)
a spravila si chybu že si sa neodfotila na tom bicykli so spusteným sedlom (ach)
4
krásne napísané a normálne som dostala takú nostalgickú chuť vidieť Paríž... mala som tam ísť toto leto, ale nepodarilo sa. Ale s tvojim opisom hmmmm Paríííž... ďakujem!
Napíš svoj komentár