Vrátil sa domov. So slovami nadriadeného: "Ivan! Je to zázrak, že ste tu!" Niečo zamrmlal a odišiel. Každý mu odvtedy naznačoval, čo sám dobre vedel, že sa to nestalo náhodou, že musí byť dôvod, prečo je ešte v celku, živý a zdravý.
Do vojny poslali mladého chlapca, ktorý sa nikdy nevedel vzoprieť susedovým chlapcom a ich dobiedzaniu. Pri karhavom slove klonil hlavu a pri otcových vyhrážkach sa celý triasol. Ani na mínových poliach sa nezocelil. Vystrašený a neistý mladý muž.
Po vojne sa z neho však stal vojak. Keď už táto "profesia" nebola za potreby, keď bitky boli dobojované a mierové zmluvy podpísané. Stal sa vojakom. Vo vlastnom živote.
Nerozumel, prečo ostal nažive. Vedel len to, že je na niečo povolaný, že ak nezomrel na bojisku, nesmie sa mu nič stať ani v civile. Existoval dôvod, pre ktorý sa musel vrátiť. Je vyvolený!
Panicky sa bál o svoj život, bol neustále v strehu, cestou do pekárne trikrát zmenil trasu, aby si bol istý, že ho nik nesleduje.
Začal sa zdravo stravovať, prestal fajčiť, vzdal sa alkoholu a kávy, naordinoval si každodenné prechádzky na čerstvom vzduchu, niekoľkohodinovú manuálnu prácu, dostatok spánku a presťahoval sa na vidiek. Opravil si lavičku pred domom, ktorý kúpil a sedával na nej vždy od šiestej večer do siedmej hodiny. Sedel a čakal. S panickým strachom. Na dôvod.
Ako tam po celé roky sedel a chradol, nevšímal si svoje dospievajúce deti, ktoré tam sedeli spolu s ním a čakali na svojho otca. Dočkali sa len akéhosi cudzieho vojaka z frontu, ktorý bol predurčený na veľké veci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
stenatko
25. 9.sept. 2011 08:58
Pripomenulo mi to pokračovanie Paula zo Na západe nič nové.
Napíš svoj komentár