Je to taký zvláštny smútok, ktorý na mňa sadol ako tá spomínaná nitrianska hmla. Bola som dnes s kamarátkou, ktorú spolu s jej sestrou vyhodila mama z domu. Verte či neverte, neurobila nič, čím by si to zaslúžila. Na pomenovanie jej mamy a tiež otca potrebujeme obohatiť Slovník súčasného slovenského jazyka novým termínom. Kamarátka to má ťažké. Bez lásky a teraz i bez strechy nad hlavou. Uchýli sa k babke, ktorá patrí tiež pod nový termín. Nechcem/nemôžem opísať všetko, čo mi vyžalovala, ale bolo mi do plaču a keď som sa s ňou lúčila uprostred námestia, silno som ju objala. Vravela mi, že na to nemám myslieť, že si mám predstaviť, že som v Londýne, kde je hmla a sychravo a nebrať si jej problémy k srdcu. Povedala som fajn, obrátila som sa a takmer som si urobila hanbu pred celým mestom. Mala som sto chutí zavolať mame a spýtať sa, ako môžu existovať takýto rodičia a ako to, že ona je taká, aká je.
Mala by som sa teraz tešiť, že ma moja rodina miluje, nedá na mňa dopustiť a urobila by pre mňa všetko na svete. Ale i tak mám hrču v krku. Nechce ju rozpustiť ani teplé mlieko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár