Vždy mal strach z ohňa, od detstva, taký iracionálny, keďže sa mu nikdy nič nestalo. Teraz zrazu mal dôvod. Tak sa rozhodol, že strach, ktorý by sa mal objaviť teraz, už vyčerpal v mladosti, a teda sa môže objaviť nový pocit. A tak čakal.
Objavil sa hlad. Po niekoľkých dňoch ho opantal tak, že si nevedel rady už ani s ním. Jedol aj deväťkrát denne, veľa, všetko a všade. Mal na krku vďačnosť a hlad.
A nadváhu. Desať kíl na viac mu pridalo na mužnosti, dvadsať kíl na obvode, tridsať mu ubralo zo sebavedomia. Zvykol mať zlé sny, v ktorých ho prenasledovala krkovička alebo diétna kola. Rozhodol sa, že si počká na niečo nové.
Prišli dlhy. Nie presne toto mal na mysli, keď sa modlil sediac na lavičke pred kostolom. Kupoval jedlo, tony jedla. Kupoval nové oblečenie, pretože švíky povolili. Kupoval väčšiu chladničku, pretože aj tam „švíky“ povolili. Kupoval nové zámky priemerne raz do mesiaca, pretože vďačnosť nedala pokoj. Kupoval a kupoval. A účty rástli a konto chudlo. Bol na tom tak zle, že si musel požičať od Vďačnosti.
S ňou sa teda vyrovnal, i s exekútormi, a teda sa mal dostaviť pocit spokojnosti a pokoja. Znova čakal. Namiesto spokojnosti a pokoja prišla znova Vďačnosť. Rozlúčiť sa. A ponúknuť mu svoju starú chladničku, keďže svoju predal.
Bol jej vďačný. Bola na polícii. Vyhladla. Pribrala. Vymieňala zámky. Ponúkol jej svoju chladničku. Čakať sa oplatí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
11. 3.marca 2012 17:31
Brilantná pointa.
Napíš svoj komentár