Koho stretne učiteľ na húsenkovej dráhe

Pracujem v školstve, kde sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí sú tak neskonale ovplyvniteľní a citliví. Ten tam hore je mi svedkom, že si veľmi vážim každú prácu, každé povolanie. Keďže čítam Pratchetta, tak jednoznačne aj zlodejov a vrahov (ktorých záverečné skúšky sú taktiež, mierne povedané, stresujúce) a rovnako aj Smrťa, ktorý zapína Caps Lock, keď hovorí, čiže je úplne cool. Napriek tomu sa odvážim povedať, že je len pár povolaní, ktoré sa dostávajú do tak tesného kontaktu s mládežou. Vidím žiakov, ktorí sú vyrovnaní, uvoľnení, raz smutní, raz spokojní, proste takých, akí by mali byť v ich veku. Akou som bola ja v ich veku. A potom vidím žiakov, ktorí sú tak nehorázne mimo obraz, až ma to fyzicky bolí. Nevysvetľujte si to "mimo obraz" zle. Nechcem nikoho vtesnávať do šablóny, ale za 4 roky som sa naučila, že decká sú buď v pohode, alebo nie sú v pohode. A to v "pohode" zahŕňa smiech i slzy, občasné nervové zrútenia, nevhodné poznámky i trápne chvíle, o ktorých budú ich kamaráti hovoriť dekády. Dokonca aj hnev na rodičov alebo ich úplné zbožňovanie. Toto všetko patrí do "normálu".

Ale... tá druhá skupina. Ktorá mi tak často trhá srdce na kusy. Ešte vždy sa vedia predo mnou skryť, ešte vždy sa stáva, že ich prehliadnem a prídem na to až v ich 3. ročníku. Môže tu patriť chlapec, ktorý sa pred ostatnými hrá na najväčšieho frajera. Od začiatku mu však vidíte v očiach niečo. Ako keby vám hovoril: "Maj si tu svoje prednášky, ale ja viem niečo, čo ty nie. A máš sakramentské šťastie, že to nevieš." A potom prídete na to, že videl svojho otca zomrieť. Toto nie je chyba nikoho. Ale tak často je to chyba NIEKOHO.

Verte mi, za 90% posranej psychiky môžu rodičia. Nemilujú ich dostatočne. Milujú ich príliš. Rozvedú sa a následne si dieťa medzi sebou pohadzujú ako horúci zemiak. Rozvedú sa a dieťa je týždeň u mamy a týždeň u otca. Rozvedú sa a dieťa je u babky. Rozvedú sa a dieťa vláčia po súdoch. Nerozvedú sa a trestajú dieťa. Nerozvedú sa, ale zabúdajú, že majú dieťa. Matka pracuje v Rakúsku a dieťa sa stará samo o seba. Otec chce všetko ovládať a mať dokonalé dieťa a to dieťa sa bojí aj hlasno dýchať. Otec podvádza matku a dieťa si nevie vytvoriť zdravý vzťah. Matka sa druhýkrát vydá, má dieťa s novým manželom a na prvé dieťa zabúda.

A o čom všetkom ešte neviem.

Kde vidíte toľko radosti a bolesti na jednom mieste?

Každý hovorí o cestovaní. Koľko toho dá človeku. Ako rozšíri jeho obzory. Toto všetko kvitujem. Ale skúste stráviť len jeden rok so žiakmi. Precestujete s nimi Ameriku, Brazíliu, Aljašku, Izrael, Rwandu i Čínu. Ich rodičia do vášho života prinesú pokoj pútnického miesta i hurikán z Floridy. Každý deň je húsenkovou dráhou vašej psychiky. Učíte sa, keď ste dole, keď ste 2 sekundy na vrchole, i keď padáte a kričíte ako blázon. Nepotrebujete nádherný západ slnka nad oceánom. Nájsť krásu dokážete aj sediac na záchode, keď si užívate, že ste dokázali utiecť zo zborovne bez toho, aby vás zastavil nejaký žiak. Pocit nirvány sa dostaví aj vtedy, keď pijete kávu ráno a obedujete na obed. Toto všetko zažijete medzi mladými. Tam zistíte, že oni (i my) sú naozaj centrom vesmíru a že každý jeden z nich má v sebe unikátnu galaxiu. Každý deň mám pri nich pocit, že som objavila nový prvok alebo vyhrala/prehrala milión. Veľmi často som len rada, že som prežila, ale rozumiete pointe, však?

Keby čo i len tušili, čo všetko dávajú, aj keď si myslia, že nemajú nič alebo že všetko strácajú...

 Blog

6 1 2 0 3

Komentuj

22 komentov k blogu