Modrá pusa a Čučoriedkovo

"Mladý pánko, pamätám sa, ako mi raz povedala, že ma má rada. Ja viem, že ma ľúbila, ale keď vyslovila toto, chcel som ju silne objať. Viete, ja som bol vždy hanblivý a ona presne naopak. Nosila tie najpestrejšie sukne v dedine a keď tancovala, to bola ako pojašená dúha," zasmial sa tíško. Jeho smiech znel hanblivo a farebne. Nemyslel som si, že smiech môže tak znieť. Ako keď roztopíte lentilky a paličkou potiahnete skrz tú masu.
"Neviem prečo to tak bolo, ale ja som pri nej hovoril hlasnejšie a ona tichšie. A stískala mi ruku a kreslila mi do dlane. Spomínam si, ako mi tam raz kreslila špirálky a bodky a všetko možné a ja som ani po hodine jej šteklenia nevedel, čo to kreslí."
"Čo to bolo?"
"Čučoriedky. Potom sme ich šli zbierať. Vlastne... Sadli sme si doprostred tej šíravy kríčkov a ja som ju kŕmil, aby nemala modré prsty," starý pán sa zasníval. Díval sa niekde za drevený stôl a všade naokolo bolo cítiť čučoriedky a počuť šušťanie lístočkov.
"A čo bolo potom?"
"Dala mi modrú pusu a odbehla. Preskakovala modré bobuľky." Roztvoril vráskavú dlaň a ukazovákom si do nej začal kresliť. "Mali ste už pocit, že prsty vaše milej sú ako ryhy na vašej dlani?"
"Ako to myslíte?" spýtal som sa opatrne.
"... že do nej patria stále hlbšie a hlbšie. Ako keby zapustili korene. Viete, pánko, keď si k mojej ruke privoniam, ešte stále cítim sladkosť. Ale nesmejte sa mi, starý človek blázon," zasmial sa hanblivo.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu