„Veď písať o tom, že prídeš o tú úžasnú atmosféru, skupiny, ktoré ti hrajú za stanom, keď sa potrebuješ medzi smenami vyspať, o horúcu polievku a mastný rezeň v horúci letný deň, nadávajúcich ľudí na parkovisku na konci festivalu, o čakanie v rade na toi toiku a do sprchy, o striehnutie o voľnú zásuvku v nabíjačkárni, o zvolávanie na smenu megafónom, o vítanie slnka... aaa ešte neviem čo všetko by ti zbytočne ubližovalo.“ (no nemilujte ho...)
Tak, moja hviezda, ktorá mi svietila na cestu smerujúcu k júlu, padla. Možno dovtedy padne aj Paríž a ja si budem máčať chodidlá v lavóri doma. Keď som sa to dozvedela, cítila som sa ako „šialene smutná Princezná“. A nik mi nerozumel. Každý len prikladal vrecia s pieskom na misku váh, kde si hovel Paríž. Ja viem, že Paríž je Paríž, ale Pohoda bol takým mojim lampášikom...
A toto je iba výkrik do tmy, lebo poplakať som si už poplakala, už som sa cítila ako decko, čo nevie oceniť „mesto lásky“, Pohoda už bola nazvaná škodovkou a Paríž ferrari, bolo mi nariadené, aby som nejedla žabky a priviedla francúzske kurvy a francúzsky skalp... Proste bolo povedané všetko.
*spomínam na D-ine holenie si nôh za stanom*
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alysia
1. 3.marca 2012 13:51
pariz je pariz ale pohoda je pohoda naco vlastne do pariza ides? na vylet ci?
2
nejdeš?? =/ ja som chcel ísť tento rok ako normálny návštevník ale tiež asi kvôli práci nepôjdem (ach)
Napíš svoj komentár