Nemohla prestať pohybovať prstami na rukách. Sedela za kuchynským stolom a zašívala neviditeľnú ranu. Medzitým upokojovala malého chlapca, ktorý bol podľa jej tíšivých slov dosť rozrušený. Rana bola vraj malá, ale chlapec bol presvedčený, že zomiera. Tak zašívala a zašívala a upokojovala pacienta. Vypýtala si gázu neprestávajúc mihať článkami prstov, nedvihnúc pohľad a nereagujúc na volanie zo susednej izby.

Keď ho prepustila, prepustila so slovami, že sa má prísť ukázať o pár dní, znova si sadla a už-už sa šla pustiť do ďalšej operácie. Alexa varovali jej pokojne zložené dlane v lone a pohľad zabodnutý medzi hrnčeky na vrchnej poličke. Znova niekoho prijímala, premýšľala nad prípadmi, rozdávala príkazy, nohy sa jej pod stolom pohybovali. Nepohla ani svalom na tvári, len jej modré oči kmitali a nezastavili sa. Akoby driftovali medzi šálkami a podšálkami.

Alex si k nej prisadol bližšie a chytil jej zápästia. Vedel, čo bude nasledovať. Vytrhne sa a nakričí na mladého medika. Vždy niečo pobabrú. Ale raz na to niekto doplatí!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár