Každý sa ma pýta, či sa bojím letu. Nie, nebojím sa letu, ale mám strach, že ak sa prebijem k oknu a uvidím pod sebou obláčiky, urobím si hanbu pred celým osadenstvom a začnem rumázgať, že som v nebi. A trocha sa bojím ujov na francúzskom letisku, ktorí lákajú 16-ročné devy na lízanky a prehliadky mesta (áno, presne takí existujú), že si zabudnem doma ISIC, čo je u mňa bežnejšie ako zabudnutá zubná kefka a že trasu KE - Paríž musím absolvovať sama, čo znamená hromadu vnútorných monológov a vymyslených dialógov. Ale inak sa ničoho nebojím.
Paríž nikdy nebol mojim snom, dokonca vysnené mestá som ani nemala. Bola som v Prahe, Krakove, Budapešti, Benátkach. Toť. A v každom (okrem Prahy) len pár dní, ktoré stačili na pár detailov, vôní, farieb, nočných zvukov a mostov, fotiek. Tentoraz však idem na dva týždne a s človekom, ktorý mi je zatiaľ najmilším chlapom pod slnkom/Eiffelkou a ktorý tam strávil rok svojho života. Ak sa náhodou vrátim bez kôpky fotiek (prepáč, Maji), tak preto, lebo som to mala u prdele a rozoberala som s bratom, čo uvarí na obed, kedy sa pôjdeme bicyklovať, aké víno kúpime, že má spomaliť a prečo je na tom trávniku ľudí „jak nasrato“.
Pár „vecí“, ktoré musím zdolať:
- invalidovňa - nájsť v nej tú historickú mapu, ktorá obsahuje isté chyby (ktoré vás asi nezaujímajú) a kvôli ktorej do Paríža písala moja školiteľka protestný list.
- aspoň 3 kaviarne z knihy o Paríži, ktorú som kúpila bratovi pred odchodom
- opiť sa z francúzskych vín
- opiť sa z francúzskych bagiet
- vyfotiť aspoň jedného pekného Francúza
- vyfotiť aspoň jeden šumný zadok (turista/Francúz - šumafuk)
- vidieť mesto v noci a nadránom (nie z okna jeho izby a v pyžame)
- maľovať v parku (kto bude celý rok zlý, dostane môj obraz pod stromček)
- naučiť sa pár bizarných viet po francúzsky
... na viac hriechov si nepamätám alebo ostatok doplním počas šesťhodinovej cesty vlakom, dvojhodinového letu a dvojhodinovej cesty autobusom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
grietusha
29. 6.júna 2012 22:19
pozdrav brata
2
teším sa aj za teba a priblbo sa usmievam a asi potichúčky aj závidím...hlavne toho brata, že tam máš
4
a bacha na veľkpých černochov čo ti budú slmené klúbuky nútiť. nič si od nich zásadne nekupuj =D
Napíš svoj komentár