Pred niekoľkými týždňami som sa doma rozprávala s mamou a nejak nám unikla veta, že nevedomosť je niekedy najmilosrdnejšia. Keď sa obzriem dozadu, na tých 5 rokov na Univerzite, prichádzam na to, že nielenže mi nedali takmer nič, ale o mnohé ma aj obrali. A teraz ma pustia medzi žiakov a ja mám naozaj pocit, že ak budem tej dejepis učiť, budem im klamať. Nie preto, že by som chcela, ale z nevedomosti. A snaha o objektivitu ma tiež neochráni. A je mi to tak ľúto, že by som ich najradšej neučila nič.
Viem toho tak málo o tom, čo sa vo svete SKUTOČNE dialo a deje, až ma mrazí. Akoby bolo 80% skutočnosti zahalené oponou a keď ju raz za čas rozvíri nejaký (nevítaný) vietor, zazrieme tak neskutočne otrasné veci, až nám pripadá celá existencia zbytočná. Máme sto chutí odhodiť svoje ružové predstavy, ale bojíme sa, že bez nich by sme len vybehli nahí do sibírskej pustatiny.
Tam hore sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že im patrí svet a že jediným mrknutím oka môžu zmeniť históriu vo SVOJ prospech. Najhoršie na tom je, že majú pravdu. A potom hovorte deckám o demokracii, rovnoprávnosti, humánnosti a snažte sa neprerieknuť, že pomaly sú to už pojmy anachronické. Ako mám vychovať ľudí do takejto spoločnosti a naučiť ich, že to nie je správne? Mám sa idealizmu zbaviť alebo si ho ponechať a vysrať sa na všetkých cynikov?
(... a píšte takto diplomku o genocíde...)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ani učiteľ nemusí a nemôže vedieť všetko, ale to čo vie by mohol podať najlepším spôsobom ako vie a zároveň to nepodávať ako nejakú dogmu, ale nechávať žiakom priestor.