Ale stalo sa, že keď Nela hľadala dno, Gregor nevedel dosiahnuť hladinu. Videl iba zrkadlo nad sebou a akosi vždy bolo nedosiahnuteľné. V takýchto chvíľach sa uchýlil do svojej detskej izby, k miestu, ktoré z neho v očiach jeho sestry robilo žida.
Bola to stena, spred ktorej odstránil nábytok. Pred rokmi bola čisto biela, s jedným miestom trocha napravo od stredu, kde bola farba sýtejšia, keďže tam dávnejšie visel obraz poľa s troma stohmi slamy. Dnes by ťažko niekto zahliadol tú inakosť a pomaly ani belobu. Celá stena totiž bola polepená "vecami" od výmyslu sveta. Keď bol nešťastný, rýchlo si spomenul na poslednú vec, ktorá mu spôsobila radosť, našiel ju a prilepil, pripichol, priviazal k stene, na stenu. Tak sa tam ocitli obaly od cukríkov (lepkavé, s kúskami cukru), modely lietadiel, vojačikovia, pohľadnice (z Bojníc, Tatier, Londýna), plagáty, vytrhnuté stránky z kníh, lístky z Cirkusu, kina, zoschnuté listy zo stromov, fotografie (Nely, rodičov, Katky, bratstva GéRoJ, z dovolenky), pivové plechovky, mušle, čapica a iné.
Keď bol smutný a pod hladinou, postavil sa k stene, oprel sa o ňu hlavou a "plával" smerom hore. Častokrát ho tak zazrela Nela alebo mama. Mama nad tým už len mávla rukou. Keď ho niekto vtedy vyrušil, mal občas pocit, ako keby pod vodou zazrel obrovskú rybacinu a Neline chodidlá boli príliš ďaleko. Trel si čelo o "zaspamovanú" stenu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár