Vymodeluj zo mňa kúsok svojho sveta

Pred niekoľkými dňami som s kamarátom zablúdila do Baumaxu, keďže cintorín som z romantických dôvodov odmietla. Ukazoval mi jasne viditeľné rozdiely medzi 20-timi na vlas rovnakými batériami, žasol nad imitáciou dreva a rozčuľoval sa nad briketami. Zhodli sme sa, že dvere sú základ, a tak si ich raz kúpime a doladíme k nim ostatok domu. So zvláštnym leskom v očiach skúšal ostrie pílky i sekery a niečím dlhým gumeným mi trieskal po hlave, kým sa rodinka vedľa nás nechápavo dívala.

Ale po pol hodinke sme konečne dorazili do záhradkárstva, kde ani jeden kvietok neostal "suchý". Ku každému som privoňala, všetko som pomačkala, pohladkala, oťapkala, strčila medzi ne aj jeho hlavu. Už sa k tomu dostávame... Keď ma z tohto oddelenia konečne vytiahol, zistil, že mám celý nos žltý a väčšiu radosť som mu ani nemohla urobiť. Moje "ešte? ešte?" a jeho smiech sa ozýval po celom Baumaxe.

Prichádzam na to, že mi chýba to "strčenie ňufáka medzi peľom oblepený piestik a tyčinky", ak viete na čo myslím... Nestrkať nos tam, kam nemám, ale do niečoho farebného, sladkého, veselého. Byť farebná, sladká a veselá. Aj som..., ale tak inak, aby som to cítila na každej svojej tyčinke.

Potrebujem už svoju záhradu doma, kde si môžem regenerovať ruky i dušu vnorením do teplej zeme. Vtedy človek cíti, že je súčasťou niečoho veľkého a prirodzeného a milujúceho a plodného. A tak živého, až máte pocit, že vy sami vyrastáte z hliny.
Keď sme vošli do záhradkárskeho oddelenia, práve polievali a všetko bolo mokré a vlhké a voňavé a zelené a farebné... a asi som našla miesto, odkiaľ budem čerpať silu

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu