Geometria je všade okolo nás. Vytvárame milostné trojuholníky a stále sa točíme dokola. Drvíme sa fakty a sme každým nenávidené „kocky“. Niekto sa v našom živote pohybuje iba po obvode a niekto vypĺňa celý obsah. Vstupujeme do sveta cez bránu uhlomeru a opúšťame ho posledným zastrúhaním ceruzky. Vyšliapavame chodníčky raz priamočiare, inokedy nevieme, kde je bod A, špirálovito sa točíme do bodu X a nakoniec stojíme ako zapichnuté kružidlo v poli. Tak rôzne.

Občas sa cítime blažene ako kruhy, inokedy ako strohé, tvrdé kvádre, následne ako posledné kosoštvorce. Občas je to pocit, ako keby vás niekto natiahol na pravítko a hodnotil vaše „miery“. A keď rozpažíte ruky a ocapkáte milimetrový papier, „uväznia“ vás v bludisku úsečiek a bodajú vás ostrými uhlami.

Pred niekoľkými dňami som pripomínala neforemnú masu, ktorá sa nedokázala skonsolidovať do niečoho súceho. Len som sa povaľovala a dívala sa na všetky tie dokonalé tvary okolo seba. Dnes už mám znova akú-takú formu. Keď však nie som amorfná, už dlhšiu dobu si pripadám ako priamka, ktorá sa vinie niekde za horizont a len háda, kam presne smeruje.
No nic to, Karle, kým to zistím, môžem pokojne čumieť na hviezdy, spájať ich a pýtať si kostrbaté autogramy.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
radiophonic  16. 2. 2012 17:04
Ako človek si neporovnateľne dokonalejšia ako akýkoľvek geometrický útvar.
Napíš svoj komentár