Začínam mať pocit, ako keby som sa mesiac neumývala a tlačili ma do zeme tie nánosy, ktoré na mne prischli. Nedokážem si vybaviť moment, kedy som sa takto cítila. Tak utlačená, neschopná dýchať, volajúca po niečom, neschopná zo seba stiahnuť tú nechcenú vrstvu. Unavená, smutná, necelistvá.
Viem, že to znie ako klišé, ale potrebujem veľké balenie nejakého Dobra. Zapijem džúsom, prehltnem, na hodinku zaspím a keď sa zobudím, budem.... Neviem. Neviem aká, neviem, čo budem cítiť, neviem, čo budem robiť, neviem, ako budem vyzerať. Možno sa aj predávkujem. Plachtím za sekundou blaženosti. Prosím, zožeňte mi ju...
Možno si to len nezaslúžim. Alebo si neviem pospájať tie malé dobrá. A pritom sa vyriešilo to, i to, tamto, on je tam, on sa vracia, to. Takmer všetko okolo mňa sa drží, mala by som byť vďačná a nechcieť viac. Nežiadať. Nezávidieť iným. Nebyť smutná z nedostatku niečoho, čo som ešte nikdy nemala. Nechcieť ani tú poondiatu tabletku!
Môže byť človek šťastný aj tak, že mu jedna skladačka chýba? Nie je to dokonalé, ale ostatné tam sú, nie?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
thrwtchr
8. 3.marca 2012 23:06
hele, rozumiem
3
Nemôžeš mať všetky skladačky, doležitejšie je myslieť si, že tie čo máš ti stačia a sú vlastne všetky.
Napíš svoj komentár