Spýtal som sa jej, či chce ísť do kina. Mal som na mysli veľké plátno, nepohodlné sedačky, neporiadok pod nimi a tmu. Spýtal som sa jej to tak potichu, že to nepočula. Ak mám byť úprimný, asi som to povedal len vo vlastnej hlave. Neviem prečo som sa pritom tváril skleslo, keď to plátno, sedačky, neporiadok a tma vo mne prebúdzali hrejivé pocity. Pýtal som sa jej to vždy, keď bola nablízku. Dokonca i vtedy, keď bola ďaleko. Stále a neustále. Dokola. Akoby som si to precvičoval do ozajstného sveta. Povedal som to šiestimi rôznymi spôsobmi a jeden bol lepší ako druhý. V hlave to znelo naozaj dobre.

V utorok som sa vybral do kina. Sedel som na sedačke, pod sebou neporiadok a okolo mňa tma. Ona nikde. Volal som ju. Tíško.

Včera som sa prechádzal po meste a náhodou som ju zazrel, ako sa díva do výkladu hračkárstva. Zistil som, že som sám.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár