Vstala som z postele a z okna som sa zahľadela na zasneženú krajinku.
Každým dňom som bližšie k svojim narodeninám a teda aj plánovanému odchodu do Afriky. Vezmem všetky našetrené peniaze na túto udalosť, po prípade aj zopár Isaacových kreditiek z ktorých čo najrýchlejšie vyberiem peniaze ešte v našom meste a urobím hrubú čiaru za týmto prekliatym životom. Za mamou, Isaacom, za Samanthou, Mikom, aj za Remonom. Žiaden z nich ma už viac neuvidí .
Aj keď predpokladám, že Remona už po včerajšku skutočne tak skoro neuvidím. A je to celé len moja chyba. Nemala som sa správať tak neuvážene.
Z premýšľania ma vytrhol vyzváňací tón mobilu. Otrávene som k nemu prešla. Kto ma otravuje o takomto čase, keď mám takúto náladu?!
No potom som tam zbadala blikať Mikovo číslo. Zhlboka som sa nadýchla a zdvihla som hovor.
"Áno?"
"Dobré ránko, krásavica. Ako si sa vyspala?" ozval sa nežne a ja som sa snažila veľmi neuvažovať nad dôvodom jeho dobrej nálady.
"Dobré aj tebe. Ušlo to, čo ty?"
"Výborne, snívalo sa mi o tebe." nadhodil a ja som si vzdychla.
"Naozaj? A čo také?"
"Zistíš to, ak dnes prídeš. Všetkých som poslal von, takže mám voľný byt. Roxy, láska moja, prosím, príď. Už bez teba neviem žiť." jeho hlas znel kajúcne.
Na chvíľu som sa nezmohla na slovo.
Predstavila som si, ako spolu sami ležíme na gauči, bozkávame sa, objímame a nejaký film je pustený len tak leda-bolo. A keďže do školy nemám v pláne ísť, mám aj kopec voľného času do večera. Možno by som si to nakoniec aj užila, ak by nás skutočne nik neotravoval.
Chýbajú mi tie momenty, kedy ešte nebol taký závislý. Keď sme spolu len tak blbli a o nič sme sa nestarali. No odvtedy je to len horšie a horšie. Práve preto by som asi mala využiť každú príležitosť.
Zle si vysvetlil moje mlčanie.
"Potrebujem ťa mať pri sebe, ako za starých čias. Neotáčaj sa mi chrbtom, prosím." Hlas mal neskutočne zmučený, akoby prežíval nesmierne muky. Pichlo ma z tej predstavy pri srdci.
Stále mi síce nedáva zmysel, prečo sa ku mne odrazu správa tak intenzívne a dáva mi najavo, ako mu chýbam. Ale nepáči sa mi, keď kvôli mne trpí. A tiež ho potrebujem.
"Prídem, Mike." povedala som nežne.
"Naozaj?" počula som radosť, ktorá ho pohltila a musela som sa tomu pousmiať.
"Áno. Do hodiny som u teba."
"Dobre, čakám ťa." A držala som v ruke mĺkvy mobil.
Keď som sa sprchovala, naozaj sa ma začalo chytať nadšenie. Nadšenie z predstavy, ako ma nežne objíme a uloží na svoju hruď. Presne to od neho potrebujem. Aby mi venoval jeden celý deň a kašľal na drogy.
Obliekla som si úzke čierne džínsy, modrú blúzku s výstrihom do V a biele sako. Presne takýto štýl na mne Mike miluje.
Nasadla som do svojho auta a keď som sa otočila, aby som kontrolovala, ako vycúvam, zbadala som vzadu gitaru. Úplne som sa zasekla.
To je predsa Remonova gitara. Nechal ju v mojom aute, keď tak náhle včera odišiel. Ako bez nej bude žiť? Veď je všetko, čo má. Bez nej nemôže spievať. A teraz určite preklína hodinu, kedy ma stretol. V hlave mi vírilo milión nápadov, no nakoniec som sa rozhodla pre ten najpochopiteľnejší. Mike bude musieť chvíľku počkať, musím Remona nájsť a gitaru mu vrátiť.
Naštartovala som a kým som sa doviezla pred "jeho" kino, vyfajčila som tri cigarety.
Schody pred kinom boli prázdne a podľa nedotknutého snehu to vyzeralo tak, že tam ani nikto nebol. Ibaže on niekam ísť musel! A odmietala som si pripustiť pohľad okolo seba, či ho neuvidím niekde ležať bezvládneho a modrého od zimy.
Chvíľu som tam len tak stála a snažila som sa vymyslieť, čo budem robiť. Nemôžem mu ju tu len tak nechať. A okrem toho, najradšej by som sa s ním pozhovárala a všetko mu vysvetlila.
Náhle sa otvorili ťažké dvere a vyšiel z nich šedivý muž s lopatou.
"Môžem vám nejako pomôcť?" nedôverčivými očami si ma obzrel a oprel sa o lopatu.
Ihneď mi došlo, že to asi bude vrátnik, ktorý Remona necháva v kine prespávať.
Výborné.
Obzrela som si jeho zodraté oblečenie a vráskavú tvár.
"Poznáte Remona?" opýtala som sa priamo a jeho pokojný výraz sa zmenil na ostražitý. Opäť si ma premeral a narovnal sa.
"Podľa toho, kto sa pýta." odpovedal vyhýbavo, čím vlastne prisvedčil.
"Ja som mu len prišla vrátiť niečo, čo mu patrí."
Otvorila som kufor auta a vybrala som gitaru, aj tašky so včerajším nákupom.
"Mohla by som mu to u vás nechať?" zdvihla som obočie.
"Vy ste tá bohatá." neznelo to ako otázka, no ani ako výčitka. Len ako konštatovanie.
"Hovoril vám o mne?" opýtala som sa prekvapene.
Náhle sa opäť vrátil k ostražitosti. Položil lopatu na zem a podišiel ku mne. Vzal tašky do rúk a zahľadel sa mi priamo do očí, len na moment.
"Nie." odpovedal potichu, no bolo mi jasné, že klame. "Vezmete tú gitaru dovnútra? Bohužiaľ, elixír na tretiu ruku došiel."
"Samozrejme." zamrmlala som a aj s gitarou v ruke som ho nasledovala dnu.
Nečakala som nič svetaborné, no aj tak ma to, čo som tam videla šokovalo.
Prešli sme prázdnym vestibulom, kde bol stánok na pop-corn a kolu, aj pult na lístky, no nikde nebolo ani živej duše. Videla som pár plagátov na filmy, ktoré sa teraz premietajú, takže som si domyslela, že kino sa ešte používa.
Viedol ma dozadu, do dverí na konci chodby. Otvoril ich a vošiel dnu po schodoch, ktoré viedli dolu. Zažal svetlo a mne sa naskytol pohľad do malej miestnosti s dvomi matracmi, malým stolíkom a hlučnou ventiláciou. Aj svetla bolo pomerne málo.
Ohromene som zastala uprostred schodiska.
"Preboha, tu Remon prespáva?" vyšlo zo mňa úplne nekontrolovateľne a zdesenie v mojej tvári sa nedalo nijako zakryť. Aj ten muž si to všimol, keď zložil tašky a otočil sa ku mne. Stále so bola primrznutá na mieste a zhrozene som si ten malý priestor obzerala.
"Áno, ako vidíte, nie každý spí v luxuse." odvetil s mierne urazeným tónom. Dosť pravdepodobne sa ho to dotklo.
Ihneď som sa naňho pozrela a vošla som dnu.
Gitaru som položila na jeden z matracov. Až vtedy som si na ňom všimla vetrovku, košeľu a džínsy, ktoré som Remonovi včera kúpila a v ktorých od nás odišiel.
Sklamanie pri tom pohľade ma úplne pohltilo.
To mu už nestojím ani za to, aby nosil oblečenie odo mňa? Až tak sa ho ten včerajšok dotkol? Načo to potom celé bolo?
Sklamanie náhle vystriedalo rozhorčenie a hnev, Mala som nutkanie vziať tašky aj oblečenie z matraca a odísť preč. Podpáliť všetko a rovnako aj jeho gitaru. A len horko-ťažko som sa dokázala ovládnuť.
Tak ja si dám ešte aj tú námahu, že mu tu všetko donesiem a zistím toto?
Otočila som sa k mužovi, ktorý ma celú dobu zvedavo pozoroval, akoby si užíval moje reakcie.
"Kde je?" spýtala som sa podráždene.
"Neviem, nehovorí mi, kam chodí cez deň." zatiahol nevinne a niečo v tom celom mi navrávalo, že opäť klame a že mu nemám veriť ani slovko. No nemala som náladu hádať sa.
"Fajn. Keď sa vráti, povedzte mu, že ma mrzí ako to včera skončilo." Na moment som sa zamyslela. Nie, po tomto, čo tu vidím už ja nie som tá, ktorá by mala mať výčitky svedomia. "Alebo nie. Nemá ma čo mrzieť, nehovorte mu nič." Nahnevane som sa otočila na päte a vyšla som z tej miestnosti, aj z celého kina.
Nastúpila som do auta, stiahla som okienko a keď som šoférovala, opäť som fajčila jednu cigaretu za druhou.
Ako som prechádzala okolo zasneženého parku blízko kina, zbadala som ho sedieť na lavičke. Mal sklonenú hlavu, no zvuk môjho auta ho donútil ju zdvihnúť. Pri pohľade naňho opäť v stave, ako som ho spoznala, som to už nezvládla a trochu som spomalila. Keď som okolo neho prechádzala, zmohla som sa len na to, že som hodila ohorok cigarety k jeho nohám a vystrčila som mu prostredník tak, aby toto gesto zreteľne videl.
Opäť som zrýchlila a úplne vyvaleného som ho nechala za sebou.
Toto je definitívny koniec.
Prosím, neukameňujte ma, baby (A)
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
lucifer1504
8. 6.júna 2013 21:46
toto ako vážne?
7
rozhodne ťa neukameňujeme, ale minimálne ti "krásne" vynadáme
to si ako mohla?
to si ako mohla?
10
prepáčte, baby, poslednou dobou je toho na mňa veľa (hlavne z psychickej stránky) takže sa budem snažiť čo najskôr vám sem dať pokračovanie... Ale ďakujem za všetky "príjemné" ohodnotenia
Napíš svoj komentár