„ To je... celkom dobré. Dobre, súhlasím, aby Eve šla na Gradarru a aby ju ochraňovala Melanie, ale musí s ňou tam ísť aj niekto z našich a musí mať veľa stráží.“ mama si určovala pravidlá.
„ Vieš, že rodinu pri sebe mať nemôže. Bude to proti nášmu zákonu.“ vyvalila Emirtas oči na mamu.
„ Emmi, nechci, aby som tu ja začala menovať tvoje veci, čo si robila.“ pokrútila hlavou.
„ Ehm... moje šarapatiny neboli až tak proti pravidlám. Dobre, sľúbim ti, že bude mať na každom kroku pri sebe bojovníka, ale rodinu nie!“ stála na svojom Emirtas. Mama sa na ňu zamračila a chvíľu premýšľala.
„ Tak dobre. Ale keby sa niečo dialo, okamžite mi to dáte vedieť. Rozumieš?“ hodila na ňu prísny pohľad.
„ Áno, madam.“ rýchlo zamrmlala a ja som sa zasmiala.
„ Nie si ty náhodou Aurorka? Myslela som, že takto by sa nikto k Aurorke správať nemal, nie?“ opýtala som sa a mama mi to znova vysvetlila.
„ K Aurorke sa zdvorilo a čo ja viem čo ešte, musí správať len okolitý svet! Rada Starších, jej ochránkyňa a všetky minulé a budúce Aurorky sa s ňou môžu baviť po svojom.“ objasnila mi a Emirtas kývala hlavou na znak súhlasu.
„ Presne tak. Takže dúfam, že z nás budú veľké kamarátky.“ povedal a s milým úsmevom ku mne natiahla ruku.
„ Oficiálne sme sa ešte nezoznámili. Teší ma, som Emirtas.“ zasmiala sa a ja s ňou.
„ Ou, aj mňa, slečna. Ja som Eveline ale volaj ma Eve.“ usmiala som sa a stisla jej ruku.
„ Hej! Eve, zbavte sa toho sáčka a utrite Elizabeth tvár! Radi by sme k vám prišli späť!“ zakričal Lucas a mama sa toho ujala.
„ Dobre! Moment!“ zakričala a sáčok s krvou podala Emirtas.
„ Odnes ho do koča.“ povedala jej a Emirtas automaticky vstala. No to už pri nej stála Pandorra s rukou vystrčenou k nej a čakala na vrecúško. Emirtas jej ho s úsmevom podala a perami naznačila Ďakujem. Pandorra jej len venovala kradmý úsmev a svojou rýchlosťou bola späť a posadila sa vedľa Emirtas, ktorá už sedela.
Mama medzi tým vytiahla z vrecka zapaľovač a zapálila vreckovku, do ktorej utrela tele Liz tvár.
„ Dobre, môžete prísť!“ zakričala, keď popol, čo jej ostal v ruke hodila do lesa.
V tom ma niečo silno zachytilo, zdvihlo zo zeme a pritislo na niečo tvrdé, ale upokojujúce.
„ Ach bože, zlatko!“ vydýchol Lucas, keď ma k sebe pritískal. Bolo úžasné opäť cítiť jeho telo bez väčších zranení. Keď už o tom hovorím, čo je tá červená tekutina, čo má na tričku?
„ Lucas?“ opýtala som sa a odtiahla sa od neho. Zahľadela som sa na jeho hrudník. On si vzdychol a rukou si zakryl ranu.
„ To nič nie je, zlato. Vieš, že sa rýchlo hojím.“ snažil sa ma ubezpečiť, no nezaberalo to. Od strachu som sa začala triasť a podlamovali sa mi kolená.
„ Lucas, vidím, že to niečo je! Nemal by si... no... ísť na lov?“ vykoktala som zo seba a on premýšľajúc stisol pery do tenulinkej čiary.
„ Asi máš pravdu. Vieš čo? Vy choďte k vám domov, ja pôjdem na lov a Jason tu počká, kým sa ostatný nepreberú.“ navrhol. Mama horlivo prikývla.
„ To je dobrý nápad. Len bude treba Eliz naložiť do koča.“ pripomenula Emirtas a Luke sa otočil na mračiaceho sa Jasona.
„ Postaráš sa o to?“ opýtal sa s prosiacim výrazom v tvári. Jason neochotne prikývol a potom sa pozrel na mňa. Dosť zvláštnym pohľadom. Naraz zmizol a spolu s ním aj teta Liz. Mama až poskočila, keď mala odrazu v rukách len vzduch. O sekundu na to, bol Jason naspäť.
„ Počkám, kým sa ostatný nepreberú a potom prídeme k vám.“ povedal otráveným hlasom a znova svojou upírou silou zmizol k tým, ktorý boli v bezvedomí.
Emirtas sa ťažko- kvôli tým veľkým šatám- postavila a povzdychla si.
„Už sa neviem dočkať, kedy nebudem musieť nosiť tieto šaty. Poviem ti, Eve, máš sa čo učiť.“ pokrčila plecami. Ja som si povzdychla.
No, fakt sa ešte mám čo učiť! Ale ja nechcem byť Aurorka! A všetko toto opustiť? Teraz, keď sa mama vrátila, mám Lucasa, úžasnú sestru, super kamaráta Alexa a všetkých ostatných sa mám vytratiť do Talianska a byť princeznou celej tejto Zemi?
Slzy sa mi začali tlačiť do očí. JA JECHCEM BYŤ AURORKA!
„ Eve, počkáme ťa v koči.“ povedala mama a utrela si slzy. Spolu s Emirtas sa vybrali smerom k strážcom, ktorý na nás zamračene a dosť ostražite hľadeli.
„ Eve?“ opýtal sa jemne Lucas. Smutne som sa naňho pozrela. On ma jemne objal. Podľa toho objatia bolo cítiť, že sa bojí, že mi ublíži, keďže musí ísť na lov. Z oka mi vyhŕkla jedna slzy.
„ Si v poriadku?“ opýtal sa ma prekvapene.
„ Nie, Lucas!“ zajachtala som.
„ Aha... oneskorená reakcia v podobe šoku. Poď do koča! Trochu sa upokojíš a doma sa porozprávame! Milujem ťa!“ povedal a ja som prikývla a potiahla som nosom.
„ Aj ja teba.“ zašepkala som a on ma jemne vzal do náručia a išli sme smerom ku koču.
Neuveriteľne sa čudujem, ako sa dokáže takto ovládať! Síce z neho cítiť veľkú dávku sebaovládania a vidno mu v očiach, ako sa premáha, no je mu to jedno a aj tak chce byť so mnou. Je fakt úúúúžasný!
Jemne ma usadil na koženú sedačku a pohladil ma po vlasoch.
„ Neboj, o chvíľu som u vás.“ ubezpečil ma a smutne sa pousmial.
„ Zvládneš to?“ doplnil otázku a jemne nadvihol jedno obočie.
„ No... pokúsim sa! Ale... ponáhľaj sa, prosím!“ súrila som ho a on horlivo prikývol.
„ Dobre! Sľubujem, že sa rýchlo nakŕmim a hneď som u vás!“ znova ma pohladil po vlasoch.
„ Dobre, Luke.“ vzdychla som si a on ma jemne pobozkal. A v sekunde zmizol.
„ Eve...“ začala moja mama.
Kone zapriahnuté do koča zaerdžali a koč sa náhle pohol. Ja som sa unavene otočila k mame.
„ Myslím, že by sme ti s Emirtas mali upresniť, čo ťa v budúcnosti čaká.“ začala a pošúchala sa koreň nosa.
„ Áno! Vieš, o tri dni sa ti začne celkom iný život! O dosť ťažší než ten, ktorým si žila pred nedávnom. Každý deň, každú hodinu, každú sekundu, bude na tebe závisieť vývoj ľudstva a vývoj celého sveta! Budeš to mať fakt veľmi ťažké!“ hovorila Emirtas veľmi vážne. Takúto som ju ešte nevidela. Iba ak... no, v tom sne mi pripomínala naozajstnú princeznú, ktorá si svoje povinnosti plní fakt dobre.
„ Ja viem, že to budem mať dosť ťažké! Už teraz mám všetko dosť ťažké, keďže som Gracenová.“ povedala som pevným hlasom a zahľadela som sa von.
Je to tu krásne! Všetky tieto stromy, zvieratá a všeobecne celé toto prostredie, je úžasné! Vtáky, akoby mi pískali serenádu na rozlúčku!
„ No, bude to ešte horšie. Ale neboj sa... Všetci sa ti budeme snažiť pomôcť a uľahčiť ti všetko.“ usmiala sa Emirtas a napravila si sukňu na šatách.
Ja som si povzdychla.
„ A... fakt budem musieť všetkých opustiť?“ opýtala som sa so stiahnutým obočím.
„ Áno! Vieme, bude to pre teba ťažké, ale na výber nemáš! Všetci sa na teba spoliehajú!“ povedala mama a pohladila tetu Liz, ktorá jej ležala na kolenách, po vlasoch.
„ Aha. Takže... sa na mňa spolieha vlastne celá Zem, však? Čo je vlastne mojou úlohou?“ opýtala som sa podráždene.
„ Udržovať rovnováhu. Budeš sa radiť s radou Starších a bytostiach, ktoré treba zahubiť a ktoré treba usmerniť správnym smerom.“ upresnila mi Emirtas. Znova som sa zamračila.
„ Aha... tomu som aj rozumela.“ posledné slová som si zamrmlala sama pre seba.
Emirtas to nepočula a pokračovala vo vysvetľovaní.
„ Tvoja ochránkyňa sa stane tvojou rodinou, tvojou priateľkou a dokonca aj nepriateľkou. Ona jediná má právo sa s tebou radiť a ona jediná sa ti nemusí klaňať.“ povedala a jemne sa usmiala na moju mamu, ktorá ešte stále hladila tetu Liz.
Brucho pod jej tričkom sa stále hýbalo. Bolo to tak fascinujúce, že som už aj prestala vnímať Emirtas a mamu, len som sa snažila podľa tých silných pohybov určiť, čo to dieťa chce alebo potrebuje. Keď nad tým tak premýšľam, nikdy to dieťa neuvidím. Neuvidím jeho prvé krôčiky, prvé slová a v tomto prípade aj, neuvidím ako sa kŕmi krvou. A o to je to ešte horšie. Bude to moja sesternica alebo bratranec a ja ho nikdy neuvidím. Znova som si povzdychla.
„ Eve!“ zamávala mi pred očami Emirtas so smiechom.
„ Há?“ svoju pozornosť som znova otočila na ňu.
„ Si nejaká zadumaná! Si v poriadku?“ opýtala sa náhle už bez smiechu a ja som pochybovačne prikývla.
Dieťa v bruchu tete Liz sa nespokojne pomrvilo, čím na jej bruchu znova urobilo pukliny. Hlasno som prehltla a vyhrnula som jej tričko vyššie.
„ Ó môj bože!“ zalapala som po dychu, keď som zbadala modriny rôznych farieb, ktoré jej brucho obkolesovali. Mama zavzlykala.
Vtom ma niečo geniálne napadlo. Pomaly som sa dotkla jednej modriny, ktorá mala fialovú farbu, a ona v sekunde zmizla. Teta Liz sa síce v tej chvíli pomrvila, no keď tá modrina zmizla, spokojne si vydýchla a pokračovala v spánku.
„ Ako si to...?“ nedokončila mama, pretože sa znova prekvapila, keď som tete Liz odstránila ďalšiu modrinu.
„ Páni!“ užasnuto vydýchla Emirtas.
Keď som odstránila všetky modriny, dieťa sa prestalo mrviť.
„ Ono... zaspalo!“ vydýchla mama a znova pohladkala tetu Liz po spotenom čele.
„ Neviem si predstaviť, akú veľkú silu budeš mať po uvítacom ceremoniáli s radou Starších!“ pokrútila hlavou Emirtas a ja som sa na ňu okamžite nechápavo zahľadela.
„ Čože?“ opýtala som sa a nervózne som si zahryzla do pery.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár