Je vo väzení. Konečne tam trafila. V druhej ruke zviera malú misku s vodou, na malíčku sa jej hojdá zväzok pomaly hrdzavejúcich kľúčov. Pozorne načúva svojmu dychu a zvuku bosých nôh. Snaží sa to ignorovať. Hľadá predsa zajatca. Musí sa sústrediť na iné zvuky. Zhlboka sa nadýchne a zadrží dych. Zastane uprostred chodby. Nepočuje slabučké rinčanie okov, ani kroky, ani nič podobné. Zachytáva len príliš rýchly dych. Môže ísť ďalej. Natiahne ruku s fakľou pred seba a prechádza ňou v nebezpečnej blízkosti mreží. Tvár jej zahalil tieň. Dych je čoraz zreteľnejší, no znepokojuje ju jeho rýchlosť.
Akoby mal horúčku, alebo strach. Slabo sa uškrnie a pomaly prechádza od jednej cely k druhej, kontrolujúc misku s priezračnou tekutinou a rameno, cez ktoré má, pre istotu, prevesených pár pásov savej látky. Na obväz.
Aj keď sa to o nich hovorí - a o nej samotnej zvlášť - nie sú zvieratá. Nenechajú nikoho bezdôvodne umrieť. Pár z nich by to ale práve tomuto jedinému zajatcovi doprialo. Dlhú, bolestivú, pamätnú, potupnú smrť.
Potrasie hlavou.
Nevdojak zrýchli tempo a minie celu, kde sa vo svetle fakle krátko odlesknú biele oči. Zatají dych a vráti sa tých pár krokov, zastavujúc priamo oproti nemu.
Vzrušením sa jej rozšíria oči, bielka sa na chvíľu stratia v záplave čiernej. Toľko o ňom už počula.
"Olivier," šepne a hlava za mrežami sa dvihne ešte o pár centimetrov. Akoby chcel povedať, že ho síce pokorili v boji fyzickom, ale on je víťaz morálny. Žena si čupne, dlhý, šuštiaci plášť jej zakryje kotníky a z medených vlasov padne ľahká prikrývka. Priloží fakľu k mrežiam, misku na podlahu a z malíčka zvesí zväzok kľúčov.
Všetky sú od tejto jedinej cely. Všetky postupne skúša a odomyká bránu pokoja, bránu mlčania a dvere do cely. Olivier ostáva v úplnom pokoji. Nerozrušuje ju to. Kľúč bezbrannosti necháva v zámku, opatrne dvíha fakľu, ktorá sa konečne začala prebúdzať k plameňu a vstúpi. Zdroj svetla vsunie do držiaku na stene.
"Nepremožiteľný, šľachetný, hrdý... Olivier v cele Kňazov Dychu. Živý a... zdravý. Bez najmenšieho škrabanca, ešte sa pozriem tu... skloň hlavu," šepká pre seba, pokyn jej len akoby mimochodom vyjde z úst a zajatec poslušne urobí, čo mu nakáže. Ticho kľaje, ako nemôže ovládať svoje telo pod zarieknutím k poslušnosti. Kňažka má moc, ktorú musí rešpektovať.
"Hmmm," prehmatáva mu hlavu a odhŕňa dlhé pramene čiernych vlasov. Nič nenájde a tak mu pokojne podáva misku s vodou. Dovolí mu dvihnúť hlavu a postaví sa k svetlu. Olivier, strážca Zákonov, najlepší šermiar a lukostrelec v celom kráľovstve Ostrovov... je odkázaný na pomoc od nepriateľa. Ale cení si to. A aj keď s odporom, prikladá si - zdvorilo ďakujúc - misku k čelu. Kňažka ticho stojí a čaká, kým jej ju vráti. Stále nemôže uveriť svojim očiam.
Keď ju sem Jacob a Daniel poslali, myslela si, že si z nej znova chcú nechutne vystreliť. Len tak ju poslať do väzenia, zamknúť zhora a nechať, kým príde o svetlo. Ak je to pri jej postavení možné, mať z niečoho strach, tak sa bojí tmy.
Nenávidí tmavé noci a tmavé priestory. Jej svedomie jej vykresľuje situácie, ktoré by sa mohli stať, čo by sa JEJ mohlo stať, za to všetko, čo urobila. Koľko nevinných ľudí zabila. Koľko ich ešte umrie jej rukou. Cez chrbát jej prebehnú zimomriavky a mimovoľne sa obzrie na tmavú chodbu. V každej cele vidí celé rodiny s deťmi. Prisunie sa bližšie k svetlu, vlasy si zhrnie z tváre a prehodí cez ne jemnú kapucňu. Má príliš bledú pleť a príliš tmavé oči. Miska, na ktorú čakala, sa rozbíja o tvrdú zem a neznesiteľný zvuk, ktorý sa odráža v mnohých ozvenách sa prelína so zdeseným výkrikom jej zajatca: Michelle!
Kňažku bodne v hrudi a jej bielka sa znova zlejú v tmavú škrvnu. Bleskovo si zakryje rukami uši. Našepkáva jej to tak jej podvedomie. Olivier sa postaví na zoslabnuté nohy a chytá Kňažku za plecia. Núti ju, aby sa na neho pozrela. Je to možné?
"Na zem! Ďalej! Sadni si do rohu! Ostaň tam! Mlč!" - vrieska Kňažka bolestne a vybieha z cely. V zhone tam zabudne fakľu. Nestará sa o to a zamyká zámky. V hlave jej pulzuje to meno. Zanecháva tam zajatca s nástrojmi, ktorými by sa mohol buď vyslobodiť, alebo zabiť. Je jej to jedno. Nemôže predsa prelomiť jej zarieknutia.
Potrebuje sa dostať hore, tlačí ju náhly závrat a podvedomie ju poháňa do premiestnenia. Nemá na to dosť síl. Padá na zem a zakrýva si uši, stíska viečka tuho k sebe, v celách sa objavujú jej výčitky. Plášť šuští a ukladá sa na trasúcej sa Kňažke. Čierna jej očí sa rozťahuje po tvári. Nie, nemôžem to dopustiť. Ale nedokáže tomu zabrániť.
Nemôže to byť pravda!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár