či je to správne,
keď dívam sa do nabitej hlavne
a premýšľam nad všetkým,
nad všetkou špinou, čo ma za tento život stretla,
nad láskou, čo moje sny razom zo sveta zmietla.
Keď človek túži kráčať v pred,
do sveta kde prekážok niet,
chce túžiť, ľúbiť mať svoj rozprávkový svet
a v okamihu, keď si myslíš, že si ju našiel,
život ti hodí pod nohy pár kolien
a v okamihu, keď si na dne,
položíš otázku sám sebe.
Či bolo toho všetkého málo?
Koľko síl by ma to ešte stálo,
kým by som pochopil,
prečo je život taký krutý a zákerny,
môžem túžiť, čakať, ľúbiť a veľmi,
snívať že som opäť v zajatí,
tvojích krásnych a láskyplných objatí.
Ale život?
ten je krutý, ten všetko obráti,
lebo sen, ten sa ako vietor stratí
a ty prídeš na to,
že nič nemá zmysel.
Tak sa teda pýtam sám seba
a hľadím pri tom do neba,
pýtam sa, či je to správne,
dívať sa do nabitej hlavne
a čakať, či ozaj vyletí,
výhra ruskej rulety.
Bol som zbláznený do tvojej krásy,
čakám na deň našej spásy,
či uvidím čo bolo a čo bude,
pri poslednom Božom súde
a či túžba a laska bolo to,
čo ma v tútu chvíľu zabilo
a nedalo mi šancu žiť,
pritom stačila len jedna veta,
„poďme spolu na kraj sveta“.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár