Slnko zapadalo, na bordovom nebi sa zjavili trblietajúce sa hviezdy. Všade naokolo bolo tajuplné ticho a strašidelná tma. Bolo počuť len slabý vánok čo sa točil hore, dolu medzi stromami a nami dvoma. Na mňa dopadal odraz bieleho mesiaca a ty si bol v šere tmy. Videla som len črty tvojej mladej tváre. Kráčali sme po tmavej kľukatej cestičke a držali sa za ruky. Bol to chladný večer, ale tvoje ruky, boli aj tak teplé, akoby v nich kolovala horúca krv. Po chvíli si zastavil a otočil si sa ku mne a asi si chcel niečo povedať, ale radšej si ma chytil za ruku. Sadli sme si na dva pne, ktoré boli okolo veľkého bieleho kameňa. Stále si ma držal za ruku a po chvíli pozerania do očí si sa spýtal : " Môžem ťa pobozkať?" v hlave mi presvišťalo milión otázok, ale nevyslovila som ich, iba som prikývla. Pobozkal ma... Sila čo sa medzi nami zrodila bola silnejšia ako všetky ostatné, bola ako plač a šťastie, ako smiech a hnev, bola to ozajstná láska. Nie na týždeň ani na dva. Bola možno aj na celý život...Jeden miloval viac ako druhý. Hudba hrala pre mňa a neho. Svet sa točil pre nás, naše myšlienky sa motali len okolo toho druhého. Na moje narodeniny roku 1996 to bolo presne päť rokov, čo sme sa ľúbili a sedem rokov, čo sme sa poznali. Bol večer 19:35 keď prišiel po mňa domov. Otec ho privítal s úsmevom na tvári a mama s objatím. Zišla som po schodoch nádherne upravená a mala som aj byť prečo. Už hodinu pred naším rande som sa chystala. Umyla som si vlasy dala som si ich do konte, ako to mal rád. Obliekla som si jemné čierne šaty nad kolená a na to pekný sivo čierny zamatový kabátik. Ružové náušnice, rúž a moderný lesk. Ako som schádzala dolu schodmi videla som ako sa s prekvapeným úsmevom na mňa pozrel pretože nikdy pred tým ma nevidel v sukni ani v šatách za celých tých sedem rokov ani raz. Usmial sa vzal ma za ruku a rodičom povedal že najneskôr o 23:00 sme doma. Na moje prekvapenie, požičal si od otca nové auto. Otvoril mi predné dvere a obslúžil ma potom si sadol za volant. Vzal ma na večeru a potom na naše miesto pri bielom kameni. Už tam neboli zotnuté pne ale pekná žltá lavička, ktorú skonštruoval spolu s mojim otcom a potom ju vyfarbil na žlto, pretože je to moja obľúbená farba. Vedela som že on ľúbi mňa a on vedel že ja ľúbim jeho. Smiali sme sa spolu a pozerali sa na seba ako na anjeliky. Chytil ma za ruku pohladil mi líce a pobozkal ma. Vlial do mňa svoje teplo a silu vždy a zakaždým. Pomaly siahol rukou do vrecka a vytiahol malú čiernu krabičku. Objala som ho a vedela čo to znamená. Jemne som otvorila krabičku a zarazila som sa lebo dnu bol iba malý papierik. Pozrela som na neho usmiala sa a chytila papierik. Bolo tam napísané : " Láska, zatvor oči daj mi ruku a ver mi." urobila som to. Chytila som jeho teplé ruky a postavila som sa vzal ma späť k autu. Otvoril mi dvere pomaly ma posadil a pobozkal, cítila ako si sadol na sedadlo vedľa mňa. Zas ma chytil za ruku, pustil našu pieseň. A naštartoval auto, celú cestu som mala zatvorené oči a rozmýšľala som ako veľmi ho milujem. Auto zastalo. Chcela som otvoriť oči, no on ma zastavil: "Láska, neotváraj oči, podaj mi pravú ruku"... podala som mu ruku... " Neotváraj očká a vezmeš si ma?" Už som skoro otvorila svoje modré oči, ale potom som ich nechala radšej zatvorené a hneď som odpovedala: " Áno, si jediný človek ktorého milujem." Pobozkal ma a povedal: " Ostaň tu, hneď prídem idem pre tvoje prekvapenie, neotváraj očká." pustil ma. " OK. Sľubujem neotvorím. Ponáhľaj sa. Milujem ťa." "Aj ja ťa milujem láska." počula som rýchle kroky ako beží. Čakala som asi desať minút keď som počula silný šmik bŕzd auta a zrazu hrozné ticho. Otvorila som oči. Pozrela sa cez okno doprava. Na ceste bolo nejaké telo. Bol to muž mal čierne vlasy, a dobrú postavu. Prišla som k telu a : " Áááááááááááááááááááá niéééééé prosím niee." na zemi ležal on. Chytila som ho za jeho ruky, no už neboli teplé ako zvyčajne, boli studené a bez sily. Vtedy som stratila všetku svoju silu, vedela som len že to boli moje najhoršie narodeniny a vôbec najhorší deň v živote. Dokázala som len plakať a kričať.... Pohreb bol pri bielom kameni a žltej lavičke z ktorej ešte stále vyžarovala sila našej lásky. Asi po dvoch mesiacoch som sa pozrela na náš biely kameň, až vtedy som si všimla: 1989 - Ja a ona sme sa stretli 1991 - Prvý bozk a láska medzi nami 12.6.1996 - Vezmeš si ma? 1996 - Svadba Ja a ty ! Milovala som ho a chýbal mi... Asi tri dni po nehode som zistila že prekvapením mali byť zásnuby a kapela ktorá spievala našu pieseň. Milujem ho do dnes. Z lásky tebe...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
