zmocnil sa ma veľmi zvláštny pocit,
že hviezdy plačú za svojim milencom,
že hviezdy plačú za mesiacom.
Pozrela som na oblohu,
posiatu tými slzičkami lásky.
Videla som,
ako posielajú svoje prosby bohu,
ako prosia aspoň o kúsoček lásky.
Pozrela som na miesto,
kde moja hviezdička svieti.
Avšak tam bolo pusto,
pretože moja hviezdička za mesiačikom letí.
Letí či padá?
To len ona vie.
Ide za tým koho má rada,
ide za tým koho miluje.
Je iná,
nie taká ako hviezdy ostatné.
Ona nie je tá, ktorá len čaká,
pretože vie, že tak sa nič nestane.
A mesiac?
Ten ju čaká, lebo vie,
že chtiac-nechtiac,
vedľa neho pristane.
Veď hviezda,
či už padá a či letí,
nevráti sa už do svojho hniezda,
pretože do ďalekých končín letí.
Nedokáže riadiť seba,
nedokáže zmeniť svoju cestu.
A ona, tak ako aj mesiac,
môžu len dúfať že dorazí k ICH miestu.
Ale ako to už s hviezdami býva,
aj oni postupne zaniknú.
To čo sa za ich láskou skrýva,
je to, čo ich núti vybuchnúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár