Som na vlakovej stanici,
premýšľam o tmavej noci.
Sedím na opustenej lavici,
a viem, že sa ma zvláštny pocit zmocní.
Čakám,
na vlak ktorý ma odvezie domov.
Premýšľam,
že keď budem ticho, možno započujem šepot stromov.
Hluk, svetlo,
predo mnou zastal vlak.
Vstanem, vojdem dnu,
a po dlhom čase uverím v zázrak.
Vlak,
ktorý ma vozí domov,
zmenil sa na vlak,
ktorý ma odvezie do krajiny snov.
Polnočný vlak
na ceste do neznáma.
Prenádherný drak,
ktorý do svojho sveta odnesie ma.
Krajina snov,
plná zázrakov.
Pre mňa je však zázrak jedna kráska,
tá zvláštna tajomná pani Láska.
Nevidno ju,
a predsa ju tu cítim.
Nepočuť ju,
a predsa ju počujem.
Jej hlas je tlkot srdca,
môjho a ešte jedného.
Ten tlkot je taký silný že problémy rúca,
a mení deň na dobrý zo zlého.
Neprestávam veriť,
že keď ma vlak vezme späť.
Nebude sa znovu všetko meniť
v môj starý, opustený svet.
Avšak ešte neodchádzam,
stále som tu a počúvam symfóniu sŕdc.
Svoju túžbu neovládam,
a tam zatváram oči a nechávam sa unášať riekou.
Riekou zvanou Šťastie,
ktorá ma doplaví až na breh zvaný Vernosť.
A tam budem dovtedy kým nevýjde slnko,
tak ako každú noc ktorú idem polnočným vlakom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elsi
15. 7.júla 2011 18:53
a znovu raz krásne
Napíš svoj komentár