Potom sme sa rozprávali o všetkom. Teda hlavne o škole a o tom prečo som odišla a nedoštudovala Mgr. a o tom ako sa mu pracuje ako asistent a prečo už netancuje. Proste také bežné veci. Rozprávali sme sa viac ako dve hodiny. Až do záverečnej. Išla som si po veci a hlavne po kabát. Rozlúčila sa s Miou a so šéfkou a mohla ísť domov. Matúš tam ale stále bol. Ponúkol sa, že ma odprevadí. Tak som nenamietala.
,,Pôjdem s tebou, dobre? Aby sa ti nič nestalo takto v noci. " povedal starostlivým hlasom.
,,Ja sa nebojím. Ale môžeš ísť so mnou. " povedala som.
A tak sme vyšli z klubu...a on ma chytil za ruku. Myslel si, že si toho ani nevšimnem, ale nedalo sa. Jeho stisk bol taký nežný, nevtieravý. Nedržal mi ruku pevne, ale tak nežne. Tak aby som nič nemohla povedať. Tak aby som si to ani nevšimla. A tak, držiac sa za ruky sme kráčali chodníkom ku mne. Rozprával mi zážitky zo strednej, takže sme sa celú cestu smiali. Už som sa dlho tak nenasmiala. Vravel mi aj o svojej mame, že už je staršia a musí jej pomáhať. A potom len tak povedal.
,,Inak, moji kamaráti by ťa chceli spoznať. Vravel som im o tebe. " povedal akoby nič. Zastala som. On najprv nechápal, ale tiež zastavil. Zdvihol mi bradu.
,,Stalo sa niečo? Povedal som niečo zlé?" spýtal sa a stále mi držal bradu.
,,Nie, ja len som zaskočená. A prečo si im o mne hovoril? Vedia, že robím...tanečnicu?" dostala som to slovo nejako zo seba.
,,Akože prečo? Pýtali sa a ja som im povedal, že som rád, že som tam išiel a spoznal teba. Tak boli prekvapený, ale tak povedali, že ma poznajú a ja mám odhad na ľudí. " povedal len tak. Takže odhad na ľudí.
,,A mňa si ako odhadol?" spýtam sa ťa.
,,Teba? Ako fajn babu, ktorá to robí preto, aby si zarobila na živobytie, a neskôr si našla inú prácu. A že nie si striptérka, ktorá sa s každým vyspí. Môj kamarát Miro ma pochopil. Vie, že sa nezamilujem len tak. Za koľko budeme u teba?" spýtaš sa.
,,Aha..no ak vyjde čas, tak sa možno zoznámime. Ešte desať minút a sme tam. Ponáhľaš sa niekam? Ved je nedeľa. " poviem.
,,Ani nie. Len v nedeľu chodím k mame na obed a potom s kamarátmi do fitka. Zaboxovať si. Ako hovorí Johnny, vyzúriť sa. " zasmeje sa.
,,Takže box. To aby som sa bála. " poviem len tak. Chytíš mi pevnejšie ruku a povieš.
,,Mňa sa báť nemusíš. "
Chvíľu kráčame potichu. A potom už len vidím dom,kde máme prenajatú izbu. Miu zobrala šéfka, takže je už doma. Lebo sa svieti.
,,Tak už sme tu. Dakujem. " poviem a stále ťa držím.
,,Nie je zač. Bol som rád s tebou. Ved teda o dva týždne. " povieš a ruku mi len tak pustíš. Z ničoho nič. Je mi to aj trochu ľúto.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár