,,No jasné! Som hotová! Vezmem kabelku a ty zas kľúče a ide sa. Ten svetrík ti pristane. " povie mimochodom.
,,Dakujem. Aj tebe moje topánky. " a pohrozím jej prstom.
,,Ty si si to všimla? Ach, a ja že to skryjem pod tými džínsami. Nevadí, že?" pýta sa ma. Pokrútim hlavou a vychádzame von. Ja mám na sebe svoj nový svetrík, sivý a pod tým tričko s krátkym rukávom. A ešte džínsy, moje obľúbené a tenisky. Vždy si ich dám v nedeľu, ked mám voľno.
Zamykám a ideme dolu schodmi. Bývame na treťom poschodí, takže dole chodíme peši. Teda ak nemáme topánky na podpätku. Skúšali sme to aj vtedy, ale cesta dolu nám trvala asi 10 minút. To nežartujem.
Ráno v jeseni je celkom...príjemné. Nemôžem povedať, že teplé ale také akurát. Zima nie je. Mia zobrala kabelku a ja kľúče a tak si vykračujeme po chodníku. Vychutnávame si to ticho, že tu nie je ani živej duše. Ved je 5h ráno. Tak sa ani nečudujem. Občas tadiaľ prejdú autá, ale to až ked sa vraciame domov. To totiž sa vracajú ľudia z nočnej zmeny. Vtedy aj našich susedov stretávame.
A tak si pomaly vykračujeme. A zrazu ostanem stáť. Asi tak v polovičke cesty k nášmu cieľu. Neviem prečo, ale len stojím a pozerám do zeme. Mia si zrazu všimne, že nie som pri nej a otočí sa.
,,Stalo sa niečo? Je ti dobre?" pýta sa ma.
,,Je mi fajn. Len...len mám chuť zatancovať si. Alebo len tak urobiť nejaký pohyb. " poviem.
,,Ach, ty si ma vyľakala. Tak si zatancuj. Ved tu nik nie je. Kľudne. " a už vyťahuje mobil, že mi niečo pustí.
,,Nie, nepúšťaj nič. Ja mám hudbu v hlave. " poviem a začnem sa krútiť. Uprostred chodníka a pred panelákmi. Nikto si ma ale nevšimne, pretože všetci spia. Milujem, ked môžem len tak tancovať na ulici a nik mi nič nepovie. A potom po krútení sa si len skočím škôlku. Predstavím si, že je tam nakreslená a skáčem.
Mia sa na mne len smeje. Ale nie, že si robí srandu ale tak milo sa smeje. Zamávam jej, nech aj ona ide. Hodí mi kabelku a skáče aj ona. Ako keby sme sa potrebovali vrátiť do detských čias. Do čias istoty. A nie teraz, ked je všetko na nás. Na našich pleciach.
,,No dobre, poskákala si si a zatancovala. Môžme ísť. Nech tam budeme prvé. " povie Mia a ťahá ma od mojej imaginárnej škôlky.
,,Ved už idem. Tak sa nesmej. Potrebovala som to. " poviem a už poslušne kráčam vedľa nej.
Do obchodu prídeme práve vtedy, ked vedúca akurát zasvietila svetlo.
,,Už som si myslela, že budete meškať. " pozdraví nás vedúca obchodu.
,,Ale čo by teta, vždy presné ako hodinky. A inak dobré ránko!" povie Mia a ja sa usmejem.
,,Vidím, že dnes ste dotiahli aj kamarátku. Nechcelo sa jej spať?" pýta sa.
,,Ale to viete, láska a problémy s tým spojené. " povie Mia ja na ňu škaredo pozriem.
,,Máte čerstvé rožky?" snažím sa zmeniť konverzáciu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár