,,A čo myslíš, že mne je teraz dobre? Myslíš, že ma to netrápi? Nebolo na výber. " dodala som vecne.
,,Nebolo na výber? A čo tak byť úprimná? Už sa v tebe nevyznám, či si alebo nie si úprimná. Asi všetko neviem o tebe. To sa až tak bojíš vzťahu? To si taká bojazlivá a preto ubližuješ nevinným?" povedala a pridala do kroku.
Tak teraz uťala do živého. Povedala mi to priamo a bez okolkov ako ešte nikto pred ňou. Zostala som zaskočená. Zastala som. Bola som ako socha. Mala pravdu. Som naozaj taký bojko? Ubližujem všetkým naokolo, tým že im neverím a že im klamem?
Nemohla som tomu uveriť. Toto som naozaj ja? Ved...ved ja som bola vždy úprimná. Vždy...predtým.
Aj Mia si uvedomila, že za ňou nejdem a otočila sa. Videla ako tam stojím a trasiem sa. Plakala som. Plakala som a bolo mi jedno, či ma vidí. Tentokrát som neskrývala svoje city. Svoj plač. Triasla som sa a to nebola ani zima.
Uprostred chodníka som stála a plakala. Plakala tak veľmi, ako to len šlo. Musela som vyplakať všetky tie klamstvá, to ublíženie čo som skrývala. Keby vtedy išiel niekto naokolo, tak si myslí, že som bláznivá.
Mia podišla ku mne a pozrela mi do očí. Mala na tvári smútok a prekvapenie. Ešte ma tak veľmi nevidela plakať. Objala ma. Objala ma a dlho sme sa tak držali. Mrzí ma, že musím aj jej klamať. Ved ona...ona je taká dobrá duša. Vždy ma podrží. A ja? Ja len klamem.
Plač sa upokojil a ja som ju pustila. Vybrala vreckovku a podala mi ju. Utrela som si slzy.
,,Pôjdeme?" povedala.
,,Veľmi rada. " odpoviem.
,,A prepáč. Mrzí ma, že ti musím klamať. Lebo v niečom ti klamem. A áno, klamem aj jemu. Mám ho rada, a to veľmi. Je strašne zlatý a ja mu nechcem zlomiť srdce. Nezaslúži si to odo mňa. Bojím sa. Ale chcela by som to skúsiť. Ale aj tak je neskoro. Už odišiel. Takže ja zabudnem. A aj on a tak to bude dobre. " povedala som jej všetko. Je to zo mňa vonku.
,,A v čom mi klameš?" bola jej jediná otázka. Nepýtala sa naňho a to ma zaskočilo. Ale bola som rada aj.
,,Týka sa to môjho vzťahu k rodine. Ako sa stále teším, že ich navštívim a pritom by som išla inde. Ale nie preto že ich nechcem vidieť, ale...." nemohla som dokončiť.
,,Aj ich klameš? A v čom?" pýta sa ma na rovinu.
,,Vo svojej práci. Myslia si, že robím čašníčku. Keby vedeli pravdu, zavrhli by ma. " povedala som. Dalšie klamstvo, ktoré som dala von zo seba.
,,To ťa na jednej strane chápem. Ani ja som to hned nepovedala doma, ale raz sme sa pohádali a mne to vypadlo. Najprv pozerali a obviňovali, ale potom sa ma zastala moja sestra, a rodičia ma neskôr objali a povedali, že ma majú aj tak radi. Krásny okamih. " povedala Mia a v očiach mala lásku. Prijali to. Ale moji rodičia to neprijmú. Ja ich poznám.
,,Tak to máš super rodinu. Fakt. " povedala som a sklopila hlavu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár