Taká čerstvá som vošla do kuchyne, kde už sedela Mia.
,,Dobré ráno. Dnes si vstala skoro. " prehodila pár slov Mia
,,Hej, myšlienky na včerajšok ma nenechajú spať. " odpovedala som.
,,Môžem otázku? Prečo musíš svojej rodine klamať?" spýtala sa ma hned z rána. Kedže mi dve sa vždy bavíme o vážnych veciach ako by sme mali len tak do vetra kecať, tak som aj čakala že o čom to bude dnes. Ale že o mne, tak to by ma nenapadlo.
,,Mhm, dobrá téma. Máš čas aby som ti to porozprávala?" spýtala som sa nalievajúc si kávu.
,,Celé doobedie. Rozprávaj. " vyzvala ma. Tak som si sadla oproti nej, v jednej ruke kávu a druhou som sa podoprela.
,,No ono je to tak, že ja mám ešte brata. A naši rodičia z nás vždy chceli mať niečo významné. Aby sme mali prácu, v ktorej sa zarobí dobre, boli spokojní a ona aby sa mohla občas pochváliť. Brat vyštudoval právnickú školu a skončil s vyznamenaním. " odpila som si z kávy.
,,Takže ty máš brata právnika? To je dobré vedieť. Pokračuj. " nechala ma hovoriť Mia.
,,No on to skúšal sa zamestnať tu na Slovensku, ale nešlo to. Všade chceli len prax, ako vždy. Alebo ak by ho prijali, tak za smiešny plat. A tak sa rozhodol odísť do Anglicka. Za prácou. Akoukoľvek. Mama najprv bola proti, ale potom povedala že tam má väčšiu šancu sa uplatniť. Angličtina mu išla, takže odcestoval. Najprv robil nejakú prácu v sklade, potom predavača, neskôr nejakého asistenta a teraz pracuje už 2 roky ako právnik. Našiel si tam snúbenicu, tiež zo Slovenska a žijú tam spolu. A moja mama si ním môže všade chváliť. " vydýchla som si trošku, aby som nabrala sily na pokračovanie.
,,A jasné, že aj na mňa je pyšná. Ved som vyštudovala ekonomickú školu jedna radosť. A vždy popri škole som brigádovala. Síce len ako čašníčka, a raz sa mi podarila aj asistentka, ale bola som samostatná a to moja mama schvaľovala. Otec ten vždy stál za mojou mamou, a vždy len pritakal, ale ked sa jeho deťom niečo vydarilo tak sa rozveselil, rozrozprával a blahoželal nám. Ale inak vždy len prikývol a dalej čítal svoje noviny. No lenže mne sa práca nedarila nájsť. Ako som vravela, ekonómiek je veľa. Preto som prišla aj sem. Mamina bola celá nadšená, vravela že v Bratislave si skôr nájdem prácu a mám väčšie možnosti. Mohla sa zas chváliť, že jej dcéra odišla do veľkomesta. Ale ani tú som nič nenašla. Všade chceli nejakú prax, alebo vraveli, že nemajú voľné miesta a že zavolajú. A tak som prišla sem. Ale to som mame povedať nemohla. Tak som jej povedala, že robím čašníčku v jednom drahom podniku, a že mi platia ako keby som robila účtovníčku. Najprv bola trochu sklamaná, ale potom mi povedala :,,Aspoň robíš to, v čom si bola vždy dobrá. Ešteže si každé leto pracovala ako čašníčka a máš nejaké tie skúsenosti. Som na teba hrdá. " Vedela som, že jej klamem, ale keby jej poviem pravdu, hanbila by sa za mňa. Porovnávala by ma s mojím bratom. A teraz? Neporovnáva nás.No možno len v tom, že by som si mohla niekoho nájsť. Ale niekoho normálneho a stabilného. Takže tak. " dokončila som svoje rozprávanie a vypila kávu. Postavila som sa a zobrala hrnčeky, že ich idem umyť.
,,Takže preto jej to nechceš povedať? Aby sa za teba nehanbila? Vieš, asi by som spravila to isté. Ale raz jej budeš musieť povedať pravdu. " skonštatovala Mia.
,,Alebo nebudem musieť. Ved v sobotu ráno vyrazím a ostanem tam týždeň ako vždy. A ten další týždeň si niekam vyrazím. Na chatu, kde budem oddychovať. " zamyslela som sa nahlas.
,,A nechcela by si tam niekoho zo sebou zobrať?" pozrela na mňa Mia.
,,Nie, nechcela. Budem si tam užívať samotu a budem rozmýšľať nad svojím životom. Ako vždy. " odpovedám.
,,A ani Matúša by si tam nezobrala so sebou?" žmurkla na mňa Mia.
,,Jeho? Asi ťažko. Po včerajšku sa tu už neukáže. A aj keby sa ukázal, zas by som ho poslala preč. " povedala som.
,,Akože by si ho poslala preč? Ved si povedala, že by si to s ním chcela skúsiť. Tak prečo by si ho zas posielala preč?" nechápala Mia.
,,No lebo on by sa tu aj tak neukázal. Tak nechápem prečo to riešime. Mám ho rada, to hej, ale to by som vyzerala blbo keby ho odrazu chcem. Nie? Najprv ho odmietnem a potom mu vyznám city. " pokrútila som hlavou.
,,Ja ťa vážne nechápem. Tak on by prišiel za tebou, aby ti ukázal ako mu na tebe záleží už zasa, a ty by si ho poslala preč? Ty ho potom nemáš rada. Klameš. Takto by si inak nereagovala. Idem ja do obchodu. Sa prevetrať. " povedala a dala sa na odchod.
,,A prečo o tom aj hovoríme? Dúfam, že si za ním nešla a..." nedokončila som svoju vetu.
,,Nie, neboj nešla. Lebo ak áno, tak teraz by som to už ľutovala. Si klamárka. Nespoznávam svoju kamarátku. Idem do toho obchodu. Chceš niečo?" spýtala sa ma a ani sa neotočila.
,,Kúp nejaký džús, nič viac. Dakujem. " povedala som a jej už nebolo.
Tak toto nebol dobrý začiatok rána. Nechápala som kam viedli jej otázky. Chcela mi tým hádam naznačiť, že on o mňa ešte stojí a že sa možno ukáže? Nie, to mu jeho hrdosť nedovolí. Určite nie. A keby áno, tak čo by som spravila? pýtam sa samej seba.
To čo som povedala Mii? Alebo by som sa mu vyznala z citoch? Ved som si priznala, že ho mám rada a druhá šanca neprichádza každý deň. Ak by prišiel, tak by som ho asi zobrala späť a všetko mu vysvetlila. Ale táto situácia sa nestane. Už nikdy.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
sasa753
13. 6.júna 2012 15:31
Dalsiu poprosim
Napíš svoj komentár