Neviem prečo som jej zasa klamala. Možno preto, lebo nechcem aby si myslela, že ho hned prijmem. Nechcem možno aby vedela, že ho ľúbim. Presne tak, ľúbim ho. Matúš, on je úžasný chalan. A ja ho od seba len ženiem preč. A nechápe ma môj rozum. Rozum. Chápete? Nie srdce, ale rozum ma nechápe. Lebo vie, že robím opačne a nechápe moje správanie.
Len preto, že sa chcem chrániť a chrániť tak jeho. Ale na druhej strane by som konečne mala vzťah, ktorý by stál za to. Aspoň si to myslím. A možno by som ho mohla so sebou aj zobrať. Ked pôjdem za rodičmi. A možno by mama dala konečne pokoj, aby som si niekoho našla keby ho spoznala. Lebo by vedela, že on je konečne niekto normálny pre mňa.
A otec? Ten by si s ním sadol a porozprával ako dlho so žiadnym mojím frajerom. A brat? Ten ak príde, tak aspoň budem mať nejakú podporu pri sebe. Už sa nebude navážať, že by som si mala nájsť slušného chalana. Lebo Matúš taký je. Milý, slušný a správny chalan.
Mal by má rád, takú aká som. Aj s mojím zamestnaním. A možno si zvykne na moje nálady, ktoré práve teraz mám. Neviem sa rozhodnúť a preto som ho poslala preč.
Ale o tomto všetkom môžem len snívať. Pretože on sa už nevráti. Zlomila som mu srdce. A to mi ešte povedal, že ma ľúbi. A ja som ho aj tak vyhnala.
A neviem prečo, ale začínam si to uvedomovať. Teraz! Až po tom všetkom.
Pri týchto všetkých myšlienkach som ešte varila rizoto. Odrazu som počula štrkot v zámke. Asi sa už vrátila. Ani som si nevšimla,že bola dlhšie ako zvyčajne. Myšlienky ma zaviedli úplne inam.
,,Ahoj. Už som tu. " pozdravila a začala vykladať nákup.
,,Ja varím obed. Rizoto. Dúfam, že ťa poteším. " usmiala som sa na ňu.
,,Hej, rizoto mám rada. " povedala odmerane. No ako vidím, toto bude ťažké. Naozaj sa nahnevala a ja by som jej to mala čím skôr vysvetliť.
,,Mia nechcem sa hádať. Tak mi to prepáč. Nechcem ťa stratiť ako kamarátku. Ja som si už uvedomila, že som spravila chybu. Aj ked neskoro. " podotkla som.
,,Tak to máš pravdu. Neskoro. " odvetila Mia.
,,Ale priznala som si chybu. A áno, ak sa ukáže...tak..je nádej, že by sme to skúsili. " povedala som. A Mia zostala zaskočená.
,,To-to...to si mi nemohla povedať skôr? Ja...ehm...nemám slov. " začala koktať.
,,A ved nie je to jedno, kedy by som ti to povedala? Ved ja som na to prišla len nedávno. " povedala som zaskočená jej reakciou. Načo by jej to bolo skôr? Ved aj tak by nič nevyriešila. Alebo?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár