A ja som vypustila z hlavy to, že by s tým mohla mať niečo spoločné. Kedže reagovala tak ako reagovala na to, že som zmenila odrazu názor. Vôbec nedúfam, že by som ho ešte niekedy stretla a snažím sa nemyslieť na to ani.
Dojedli sme a ja som vzala taniere. Mia zatiaľ išla do izby. Chcela som sa jej spýtať, či bude mať dnes čas, ale ked odtiaľ vyšla tak mala so sebou kabelku. Tak som si aj domyslela, že asi nebude mať. Sklopila som zrak. Ona si toho ako pravá kamarátka všimla.
,,Stalo sa niečo?" spýtala sa a objala ma.
,,Nie, len som sa ťa chcela spýtať, či by sme nešli von. Ale vidím, že ty už niečo máš. Nevadí." zatvárila som sa, že to nejako zvládnem. Ved jej to nemôžem ani vyčítať.
,,Prepáč, včera som ti to nestihla povedať. Ale ideme s Mirom von. Niekam si sadnúť, k Dunaju a tak. Nehnevaj sa. " povedala mi.
,,Nehnevám. Ved máš pravdu, včera sa iné riešilo. Tak pôjdem sama a budem môcť si vychutnať samotu. " usmiala som sa na Miu.
,,Možno ti to pomôže. Uvidíš. Tak zatiaľ ahoj a obed bol úžasný. Večer prídem. Pá. " pozdravila a odišla.
Nehnevala som sa na ňu. Mala pravdu. Možno mi samota prospeje. Prejdem sa po meste, skočím do obchodu, kúpim si niečo čo mi urobí radosť. Budem si vychutnávať ten pocit ticha a všetko naokolo budem pozorovať.
Ano, bude mi super. Umyla som teda riad a plná nadšenia som sa išla obliecť. Svietilo slnko. Bol krásny slnečný deň. A bolo by zlé, keby som ho nevyužila a nešla sa prejsť. Nechcem byť smutná, ked je tak krásne.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sasa753
15. 6.júna 2012 17:06
výborne, krása tak ako vždy
Napíš svoj komentár