Ked si pomyslím na to, že ešte pred dvoma hodinami som bola smutná a rozmýšľala som, čo som to spravila, tak potom toto je rýchly prevrat nálady. Ale povedala som si, že čo som spravila sa už nedá vrátiť spať. Premárnila som šancu, ktorá sa nevráti. Ale treba myslieť na budúcnosť a prítomnosť.
Môj život ide dalej. A ten jeho tiež. Možno sa niekedy stretneme v meste, pozdravíme a pokecáme. A možno len pozdravíme. Nedivila by som sa. Ale teraz si treba užívať to, čo sa deje.
A ako som si tak vykročila tak práve prichádzal autobus smer Aupark. Teda tam poblízku Auparku. Chcela som ísť pešo, ale ked som uvidela ten autobus, tak som trošku pridala do kroku a rozhodla sa nasadnúť.
Musím priznať, že autobusom som už dlho nešla. Pretože vždy ked ideme s Miou do mesta, tak ideme peši aby sme sa prešli a nadýchali čerstvého vzduchu. Sadla som si k oknu a pozorovala na pár minút ľudí vonku. Niektorí sa ponáhľali domov, iný išli s dieťaťom po chodníku a boli šťastný. Videla som aj páry, držiace sa za ruky, smejúce sa a...vtedy mi prišlo smutno. A ja som tak mohla dopadnúť. Mohla som byť taká šťastná. Chvalabohu, smútok netrval dlho. Vystupovala som a tak nebolo čas na rozmýšľanie.
Pomaly som kráčala po chodníku a všímala si všetko naokolo, tak ako nikdy predtým. Oproti mne kráčala mladá baba, tak asi ako ja. Tie červené vlasy a červené pery mi strašne pripomínali kamarátku, ktorú som nevidela odvtedy čo odišla do Viedne, robiť to isté čo ja. Nebola som si istá či je to ona, pretože takýchto báb v Blave môže byť veľa. Ale ked okolo mňa prešla,tak som vedela, že je to ona. Tiež po mne pozerala, ale asi ma nespoznala.
Otočila som sa a videla som ju ako zastala a tiež sa otočila.
,,Zuzana si to ty?" zakričala na mňa a išla bližšie.
,,Naty? " spýtala som sa. Bola to ona.
,,Ježííš, kto by bol povedal, že ked dnes pôjdem do mesta tak ťa stretnem. Tak dlho som ťa nevidela. " vraví a objala ma.
,,No odvtedy, čo si odišla za robotou do Viedne. Som ťa spoznala podľa tej červenej, ale nebola som si istá, či si to ty. Až kým si neprešla okolo mňa. A ty čo tu robíš?" spýtala som sa nakoniec celá nadšená, že som ju stretla.
,,Ved aj ja som sa zapozerala, ale ked som okolo teba prešla, tak až potom som si vravela, že to budeš asi ty. No mám voľno, dva týždne, tak som prišla sem za rodinou, kamarátmi a tak. Trošku na Slovensku byť. Inak nepôjdeme si niekam sadnúť?" spýtala sa s úsmevom.
,,Jasné, podme. Máš čas? Kedže si taká rozbehaná. " žartujem.
,,Jasné, celý deň. Akurát som išla z Auparku, ale môžme sa tam vrátiť a dať si kávu. Mi porozprávaš ako sa máš. "
A tak sme sa otočili a išli si sadnúť. Ešte dobre, že som sa rozhodla ísť sama do mesta. Tak dlho som ju nevidela a tak dobre mi to padlo stretnúť ju. Pri nej zabudnem na svoje starosti. Musím predsa zistiť, kde bola a prečo sa tak dlho neozvala.
,,Musíš mi porozprávať kde si skončila a prečo si sa tak dlho neozvala. " vravím Natálke.
,,Hej, to ked ti porozprávam ani mi neuveríš. Inak mám pre teba ponuku. Uvoľnilo sa nám miesto v bare, kde robím. Nechcela by si ísť do Viedne pracovať?" spýtala sa ma.
,,Ehm, no neviem. Ale možno teraz by mi to padlo aj vhod. Ved mám ešte dva týždne, kým sa rozhodnem nie?" spýtala som sa dúfajúc, že si to môžem ešte rozmyslieť.
,,No jasné, kým pôjdem si to môžeš rozmyslieť. Skúšobná doba je tri mesiace, takže ak sa ti to nebude páčiť alebo tam proste nebudeš chcieť ostať, tak môžeš ísť domov. Takže sa nemusíš báť. " ako keby mi čítala myšlienky. Na tú chvíľu by som tam išla. Odreagovať sa a vrátiť sa čerstvá.
,,Pouvažujem, ale neodbočuj od témy. Hlavnou témou budeš ty a tvoje vytratenie sa. Musím to využiť, kým si tu. " zasmiala som sa.
Vošli sme dnu a hľadali kaviareň. Mala som chuť na capuccino.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sasa753
18. 6.júna 2012 08:24
a ďalšiu dáš kedy?? už by som poprosila
Napíš svoj komentár