Neozval, nenapísal, proste nič. Ved čo som aj mohla čakať. Tvárim sa, že je mi to jedno a to len pred Miou a Mirom, ale v noci ma to máta a poplačem si.
Ale na druhý deň sa tvárim, že mi je fajn a že to tak malo byť. On už určite na mňa zabudol a ja? Ja plačem ako malá.
Ale dnešné ráno bol aj tak niečím zvláštne. Ako som vstala, tak Miu som nevidela nijak inak, len usmiatu. Ako na tom nie je nič zlé, ale vždy ked jedna z nás išla čo len na víkend preč, tak bolo vidieť trochu smútku na tvári. Ale ona sa len usmievala. A stále pozerala na mobil.
,,Dobré ráno. " povedala som, ked som konečne vošla do kuchyne.
,,Aj tebe. Krásne je dnes čo? Dúfam, že nebude pršať. " povedala veselo. Bolo niečo po 9 h ráno, takže som mala ešte také dve hodinky čas.
,,No to by nemuselo. Ale zas pražiť sa vo vlaku, to tiež nechcem. " po vedala som otrávene, ked som si na to spomenula. Vodičák síce mám, ale auto nie. A na takú dlho cestu by som ani sama autom nešla. Pre istotu by som niekoho zo sebou zobrala.
,,Hm, no možno nepôjdeš. " povedala akoby sama pre seba. Ale ja som to počula.
,,Prečo? By som ti chýbala?" spýtala som sa jej.
,,Ale to jasné, že hej. A ved prekvapíš sa. " povedala a položila predo mňa tanier s palacinkami.
,,To máš na posilnenie a robím rezne na cestu. Nech nie st...si hladná. " vykoktala Mia. Pozrela sa na mobil.
,,Ty ideš niekam?" spýtala som sa.
,,Nieee...len mi mal volať Miro. " mykla rukou.
,,Dobre idem do sprchy a umyť si vlasy. Inak raňajky mňam. " povedala som a odišla som. Mobil, ona usmiata, prekvapenie. To sa mi nezdalo. Ale nechcelo sa mi nad tým dlho premýšľať, tak som vošla do sprchy a nechala po sebe stekať vodu.
,,Už ste tu? No konečne. Išla do sprchy, ale mala by už čo chvíľa vyjsť. Hej prezvoním. Počkaj, niečo počujem. Musím končiť. " dovolala Mia.
,,S kým si volala?" spýtala som sa pretože som počula jej rozhovor.
,,No už osprchovaná? Si prišla ako na zavolanie. " snažila sa zmeniť tému.
,,Na zavolanie? Nechápem, čo to má znamenať?" spýtala som sa jej, a ona akurát niekam volala. No super, ani ma nepočúva.
Už nestihla odpovedať, pretože niekto zazvonil.
,,No bež otvoriť. " ukázala mi.
,,Ešte si mi neodpovedala. " povedala som a išla som k dverám. Ako prvé som uvidela veľkú kyticu kvetov. Ruží. A za nimi asi štyroch chalanov.
,,Kytica pre krásnu ružu. " povedal hlas. Bol mi známy. Zobrala som kyticu, aby som odhalila kto tam stojí. Bol to on. Matúš. Nechápala som čo sa deje. A za ním,jeho kamaráti. Dvoch z nich som už mala možnosť spoznať.
Ešte pred tým, než niečo povieš, tak ti chcem povedať básničku. Nečakaj nič skvelé, ale snažil som sa a bolo to z lásky. " povedal Matúš.
,,Som tvoj, som tvoj, som celý len tvoj.
Kľudne si zo mňa aj odkroj.
Viem, že ma chceš, ale vravíš nie,
no asi je to pre teba normálne.
Mám ťa rád tak aká si,
nič mi na tebe nevadí.
Nikdy ti nedám pokoj, to si píš,
tak kedy to už konečne pochopíš?
Chcem byť s tebou, tak čo mám ešte povedať?
Otvor svoje srdce a daj nám šancu. " dopovedal Matúš.
,,Ja viem, koniec sa nerýmoval, ale to bolo len tak na záver. Pozri sa, prišiel som aj s kamarátmi a tými najlepšími. Oni vedia, ako mi bolo bez teba. A vedia aj o tebe, čo robíš. A neodsudzujú ťa. Tak prosím daj mi šancu a skúsme to. Nesklamem ťa. Viem, že ma máš rada. " povedal Matúš odhodlane.
Stála som tam ako socha asi dosť dlhú chvíľu. V jeho očiach som čítala strach, odhodlanie a lásku zároveň. Tak dlho som o tom snívala a priala si, aby sa to stalo. A teraz? Teraz len nemo pozerám. Moje srdce kričí ,,uchop sa svojej šance" a rozum mi radí ,,rozhodni sa, toto sa už nezopakuje" a ja? Chcem povedať áno a tak sa vlastne pred všetkými zosmiešnim, že som ho poslala preč. A to ma hnevá. Budú mať zo mňa srandu.
,,Suzie, sprav čo ti radí srdce. Toto je jediná šanca, ako môžeš byť šťastná. Neváhaj. " pošepkala mi Mia.
,,Ty si to naplánovala čo?" spýtala som sa jej.
,,Hej, ja. Ale len pre tvoje dobro. Nehnevaj sa. " povedala smutne.
,,Nehnevám sa. " povedala som a objala ju. A mala som konečne úsmev na tvári.
,,Nechala som ťa dlho čakať a trápiť. A uznávam, nemala som. Mrzí ma to a aj ma to mrzelo a dúfala som, že ešte prídeš. A ty si prišiel. A ja vravím áno, áno, áno chcem to skúsiť. Konečne sa prestať trápiť a byť šťastná. Matúš, ľúbim ťa. Zamilovala som sa do teba a..." priložil mi prst na ústa.
,,Nechaj si niečo aj na cestu. Aj ja ťa ľúbim Zuzanka moja. " povedal.
,,Mhm, tak to mi už dlho nik nepovedal.Okrem rodičov. A na akú cestu?Ved ja idem k rodičom. " povedala som.
,,Ja viem. Nechceš aby som šiel s tebou? Teraz ked sme sa dali dokopy a ja ťa mám nechať odísť samú? " pokrútil hlavou.
,,Mhm, no ja neviem...Môj brat si zo mňa bude uťahovať a ja budem musieť rodičom klamať. Ale aspoň privediem konečne niekoho, kto sa im bude páčiť. " povedala a ukázala prstom naň ho.
,,No vidíš, vyriešené. Mia ty dorob tie rezne, nech nie sme hlady a ty Zuzanka moja, pod predstavím ťa kamarátom. Teda vlastne už len Johnnymu. " povedal a zobral ma za ruku. Bola som neskutočne šťastná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár