Vonku nebola až taká strašná tma. Ved bolo leto. A lampy na ulici svietili. Tu sa ľudia nemuseli báť vyjsť na ulicu, ako u nás na Slovensku. Tu ste mohli vyjsť večer do ulíc a nemuseli ste sa báť, že váš niekto znásilní alebo vám ublíži. Jedine, že by vás nejaký muž zvádzal a bolo by mu jedno, kde by sa to stalo. Nezažila som to, ale už som to počula. Ved hviezdičky sa radi vyrozprávajú a sú radi, ked ich niekto počúva. Ja to nemám za potreby niekomu len tak rozprávať svoje zážitky. Len ľudom, ktorým verím. A tu sa dá aj niekomu veriť? Nemyslím si to. Ani môjmu agentovi veľmi neverím, ale musím ho znášať. Ved toľko čo zarobím tu za ten mesiac, by som nikdy nezarobila v žiadnej práci. Jedine, že by som robila ako právnička...nie to by som za mesiac nestihla zarobiť. No proste sú to rozprávkové peniaze. Agent ich pre mňa vybojoval. Stačila by mi polovička z tej sumy, ale on neustúpil.
Tak som si dala na seba červené šaty na ramienka, topánky, kabelku a mohlo sa ísť.
Išla som tým smerom, ako sme sa vtedy stretli s Mary. Možno tu ešte bude ten maliar čo včera. Až teraz som si naňho spomenula. A tak som išla tým smerom, či ho nestretnem. Bol milý, že mi vtedy pomohol.
Blížila som sa k tej uličke. Videla som svetlo. Nie to bolo viac svetiel. Ako keby tam stálo nejaké auto. Tak som podišla bližšie. Bol tam a práve niečo nakladal. Asi ma počul, lebo sa otočil.
,,Potrebujete niečo? Už odchádzam. " vraví a pozerá na mňa. Podišla som bližšie. Pozeral na mňa a nechápal. Nechápal prečo nič nevravím.
,,Vy ma nespoznávate?" spýtala som sa.
,,A mal by som?" pýta sa.
,,Nie, to je jedno vlastne. Tak dovidenia. " posmutnela som.
,,Počkajte slečna! " zakričal. A ja som sa otočila. Chcela som vedieť, čo chce povedať.
,,Podte bližšie. Pod toto svetlo. " a ukázal na lampu čo bola pri ňom. Išla som teda k nemu. Hlavu som mala dole. Zdvihol mi ju a pozeral na mňa. Nie len na oči, ale skúmal celú moju tvár.
,,Už viem kto ste. Vy ste tá, čo sa skrývala. Pamätám si to podľa vašich malých očí a podľa tvaru vašej tváre. " vraví.
,,Tak to som rada. Aj tak teda pôjdem. " vravím.
,,A prečo? Aspoň mi povedzte, prečo ste sa skrývali. Nemáte prečo sa skrývať. Máte krásnu tvár. Rád by som vás namaľoval. " povedal a usmial sa na mňa.
,,To nemôžem povedať. Je to tajomstvo. Možno inokedy. No nič vám nesľubujem, ale ked si nájdem čas tak prídem a môžte ma namaľovať. " poviem a čakám na jeho odpoved. Ale neprichádza. Tak odchádzam.
,,Počkajte! Inak ja som Sam. A nabudúce mi tykaj ked sa uvidíme. " zakričal za mnou.
,,A ja som...Michelle. Teší ma. " zakričala som a už som vychádzala z tej uličky.
Prešla som okolo niektorých obchodov a povedala si, že tu zajtra musíme zájsť. Cestou som natrafila na dve super kaviarne. Tuším som v jednej z nich uvidela Jennifer Aniston. No nie som si istá.
Našla som aj niečo, pri čom som si spomenula na Sama. Obchod s obrazmi a popritom aj predávali rôzne starožitnosti, ako vázy a tak. Mali zatvorené ale pozrela som sa aspoň na výklad.
Tou istou cestou som prešla do hotela, ale on už v tej uličke nebol. Do hotela som prišla pár minút po 22h. Musím uznať, že ma to unavilo, takže som si ľahla rovno do postele.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár