,,Prosím?" zdvihla
,,To som ja Miša, tak aké prosím?" žartovala som.
,,Jáj vlastne hej. Prepáč, neukazuje mi číslo. Videla si noviny?" pýta sa ma.
,,Hej videla. No čo už, další deň s papparazzmi. " vzdychla som si.
,,Takže ten obed platí? Nechceš sa skrývať? Lebo ak sa ti nechce, tak nemusíme. Pochopím to. " povedala ako pravá kamarátka.
,,Ale prosím ťa. V pohode môžme ísť. Budeš na jeden deň slávna aj ty a aspoň uvidíš aké to je. Takže o 12h pred tou kaviarňou, kde sme sa minule stretli?" spýtala som sa.
,,No jasné, kedže ty to tu ešte tak nepoznáš. Kedže chodíš do uličiek. " robila si zo mňa srandu.
,,No čo, hľadala som inšpiráciu. " zasmiala som sa.
,,Takže noviny majú pravdu?" spýtala sa.
,,Ha ha. Vidíme sa. Musím sa ísť nachystať. A daj si nejaký model, čo si si navrhla. Budú o tebe písať. " smiala som sa.
,,No nesmej sa, o mne nemusia ani písať. Tak pá. " a ukončila hovor.
My dve sme sa proste našli. Ja skončím ako herečka, o čom som nikdy nesnívala a ona bude robiť módnu návrhárku, po čom vždy túžila. Už na základnej si navrhovala rôzne doplnky a snívala o svojich princeznovských šatách. A teraz sa jej to konečne splní. Je pravda, že u nás doma sa už rozbieha a nepotrebuje reklamu, ale tak prečo to nevyužiť? Ked ma do tohto namočila, nech sa trošku zvezie no nie? Viem, že je to pravá kamarátka a nie nejaká falošná mrcha, ktorá túži len po sláve.
Tak som sa teda nachystala. Dala som si červenú sukňu aj s mašľou a bodkované tričko. K tomu moja malá čierna kabelka a topánky na podpätku. A mohla som vyraziť. Bolo pár minút pred 12h, takže som v pohode stíhala.
Nasadila som si okuliare a klobúk, ale vedela som, že mi to aj tak nepomôže. Vyšla som z hotela a nikde nikto. Hm, asi si odskočili, ale neverila som, že by ma nechali tak. Nikdy vás nenechajú tak.
Tak som si kráčala po ulici a zrazu som počula len taký šum. Viem, že sa nemám otáčať, pretože oni sú za mnou. Tak som si išla dalej a snažila sa tváriť, že vôbec neviem že idú za mnou.
Prešla som okolo uličky, kde som sa včera rozprávala so Samom a spozornela som. Chcela som vedieť, či je tam a či už vie, kto som A bol tam. Bol na svojom mieste a maľoval. Všimol si kopu novinárov za mnou a všimol si môj pohľad. Zastala som a usmiala sa naňho a ústami naznačila ,,mrzí ma to". Bolo mi jedno, že za mnou je kopu novinárov. On na mňa pozrel a len pokrútil hlavou. A potom sa zas zameral na svoj obraz. A potom ked som chcela, že sa pohnem dalej. No ale to sa za mnou rozbehli novinári a kládli mi otázky.
,,Slečna Michelle, kto bol ten muž na ktorého ste pozerali? Bol to ten, ktorého ste našli pre film v ktorom budete hrať? Poznáte sa dlho?" to kričal jeden z novinárov.
,,Prečo ste sa včera túlali sama po meste? Máte tu niekoho? A čo vás zaujalo na tom obchode?" pýtal sa další. Ja som len išla dalej a snažila sa ich nevšímať. Ale nedalo sa mi ani utekať na tých topánkach.
,,Slečna Michelle, nie je to tak, že máte s maliarom pomer? Preto ste pozerali na tie obrazy v tom obchode? Má to byť darček po prebdenej noci s ním?" zarazil ma tou otázkou. Na to som už musela odpovedať. Nechcela som ho do tohto zatiahnuť.
,,Nie nemám s ním nič. Ani ho nepoznám. Len sa mi páčia jeho obrazy. A prosím vás už mi dajte pokoj. Chcem sa ísť v pokoji naobedovať s mojou best friend. " a už som sa blížila ku kaviarni. Mary tam už bola a čakala ma.
,,Sú za mnou?" spýtala som sa, ale neotočila.
,,No áno...ale pár metrov od teba. Zastavili sa v nejakej uličke. " povedala mi. No fajn, budú obťažovať Sama. Ved aj tak im nemá čo povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár