-Zavolaj felčiara. Keď sa o Nanu postaráte, ihneď odítte na Lorelay. Ak sa nevrátime do večera, odplávajte do Cakandu. Tam sa stretneme.
S Rabinom a Finipocom vybehol z izby. V hale stál vyvalený recepčný a na Danstirovu otázku, kadiaľ utekali únoscovia, ukázal krivým prstom naľavo. Danstir s námorníkmi v pätách akoby leteli cez úzke uličky Makiru. V tretej uličke zočili dvoch zdatných vojakov. Jeden z nich niesol Tajanu na rukách. Spod vojakovej mocnej postavy jej vytŕčali len plavé vlasy a nohy. Danstir sa zamyslel. Čo spraviť?
Videl ako vojaci mieria k prístavu. Vtom vychádzajúce Slnko osvetlilo dvoch neznámich vojakov. Lúč svetla dopadol na ich červené uniformy. Danstirovy sa zahmlelo pred očami. Červený uniformi nosili Alziny vojaci. Tajanu musia oslobodiť! Sledovali vojakov až do prístavu. Danstir si myslel, že zamieria na jednu z lodí. Ale oni zašli do malej zašitej uličky a tam sa stratili v jednom zo strarých prístavných skladov. Omietka bola opadaná, okná porozbíjané a drevené dvere slúžili len provizórne. Danstir sa rozhodol, že počká kým vojaci znova nevystrčia päty z domu. Posádka malej Lorelay si sadla na schodíky a trpezlivo čakala.
Zatiaľ čo Danstir sedel vonku, vojaci sa šepky radili.
-Mali by sme ju zobudiť,- tvrdil jeden hlbokým hlasom.
-To nie je rozumný nápad. Radšej ju nechajme tak. Nech si s ňou robí Alza čo chce,- oponoval mu druhý, chrapľavý hlas.
-Alzu môžem kašlať! Hádam si nemyslí, že všetko zhrabne ona!- prvý hlas znel nahnevane.
-Ale...-chrapľáč nestihol dohovoriť.
-Nijaké ale! Čo nemáš ani štipku ctižiadosti? Poďme, zobuď ju!- rozkázal prvý.
Druhý sa nechal prehovoriť. Zmizol vzadu v sklade. Po chvíli sa vrátil s vedrom vody.
-Vylej to na ňu! To ju prebudí, princetičku našu,- škodoradostne sa zasmial prvý vojak.
Chrapľáč na Tajanu vyliaj vedro studenej vody. Priceta sa strhla z bezvedomia. Zmätene sa rozhliadala okolo seba. Bola celá pokrá a triasla sa od zimy. Prvý vojak sa na ňu zaškeril.
-Kto ste?- spýtala sa Tajana trkotajúc zubami.
-Vraj kto sme!- smial sa prvý. -Nepamätáte sa na verných služobníkov vašej nevlastnej mamy? Máte zlú pamäť, princeta. Ale to sa zmení. Určite si spomeniete na rozprávkovú knihu, ktorú ste dostali od otca.
Princeta mlčala. nepovie im ani slovo. Prečo sa musela dostať do rúk Alziných vojakov?
Chrapľáč do nej kopol. Zjajkla.
-Tak spomeniete si?
Tajana aj naďalej mlčala. Prvého to rozzúrilo a začal do princety surovo kopať. Princeta sa schúlila do klbka. Rozhodla sa nič im nepovedať. Mlčky znášala kopance. Ale keď ju prvý veľmi silno zasiahol brucha, z hrude sa jej vydral uši trhajúci ston.
Danstir sedel a čakal. Keď začul Tajanin výkrik, srde mu tĺklo ako o život, tak sa o ňu bál. Vysočil na rovné nohy a trielil do starého skladu. Prekvapení vojaci sa ani nestihli brániť a Danstir už bežal von so skladu s Tajanou na rukách. Rabin a Finopico zatial zdržiavali vojankov. Vojaci boli takí prekvapení, že sa nebránili naplno a námorníci nad nimi rýchlo vyhrali. Avšak prvý stihol vystreliť. Trafil Danstirovo rameno. Mladík však utekal s Tajanou do bezpečia a vôbc si nevšimol, že ho niekto postrelil. Rabin s Finopicom bežali za Danstirom. Z posledných síl odbehli na pláž, kde kotvila Lorelay. Danstir zavolal na Theodora, ktorý mu prišiel pomôcť vynieť Tajanu po lane na palubu. Tajanu odniesli do kajuty. Danstir vyčerpane klesol na kormu. Nana, ktorá sa pomaly spamätala s raňajšieho šoku, opatrovala princetu.
Po hodine vyšla z palubného otvoru. Theodor viedol loď. Danstir ešte stále sedel na korme. Vyzeral zničene. Na ávom rukáve mal krvavý fľak. Vôbec necítil fyzickú bolesť. Jedinú pbolesť, ktorú cítil, bola tá, čo mu vyvierala zo srdca. Ešte stále mu ušiach znel jej výkrik. Nana podišla k nemu.
-Braček, poď si oddýchnuť! Tajana bude v poriadku. Poď, dnes bol ťažšký deň.- prehovárala ho Nana. Voľky- nevoľky si šiel ľahnúť.
Malá Lorelay pod Theodorovým velením naberalala rýchlosť a mierila do neznáma.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár