umiestnili ma to detstského domova, kde som vyrastala. nikto ma nemal rád, všeti sa mi vždy iba smiali, vychovávateľky ma bili pre hocakú maličkosť.
keď som začala chodiť do školy, zistila som, že tam vôbec nepatrím. cítila som sa tam zle, pretože moji spolužiaci hneď vytušili, aká som slabá a spravili si zo mňa terč posmechov a šikanovania. a navyše, čo sa moji rovesníci učili, a čomu nechápali, ja som už dávno vedela. bola som popredu, a preto som si nikdy nenašla kamarátov. bola som samotárka a čudáčka. mala som zo všetkého zmiešané pocity, veľa otázok, žiadne odpovede a moja psychika to nezvládla.
privrela som oči a v hlave sa mi vynorili obrázky.
kráčala som školskom dvore. nikto o mňa ani okom nezavadil, až kým som neprišla k spolužiakom. sklonila som hlavu, ale išla som ďalej. niekto do mňa zo zadu sotil. potkla som sa a knihy mi vyleteli z rúk. spadla som na zem. akonáhle som ucítila bolesť, všetko sa vo mne začalo meniť. práve tá bolesť bola spúšťačom mojej premeny. pomaly som vstala. cez vlasy mi nebolo vidno do očí. nadvihla som hlavu, aby som s mohla pozrieť, kto ma sotil. bol to ten chlapec, ten, ktorý mi od začiatku príchodu na základnú školu robil zle, šikanoval ma. a to som mu nič nepovedala a ničím ho neurazila. ostatné deti sa smiali. ostrý, uštipačný výsmech sa mi zarýval do srdca. chcela som spraviť krok, no zmohla som sa len na krivé zatackanie a znova som sa ocitla na zemi. týmto sa smiech ešte zdvojnásobil. hnev, nenávisť, bolesť, strach... všetko to vo mne vzbĺklo. vrhla som sa na chlapca, ktorý ma zhodil. deti si ani nestihli všimnúť ako, chlapec už ležal na zemi a okolo hlavy sa mu rozširovala kaluž krvi. všade zrazu nastal krik a chaos. deti sa s plačom a krikom rozutekali do všetkých strán. ja som však stála nad tým ubožiakom a ústa sa mi roztiahli do šialeného úsmevu. začala som sa histericky smiať. ten pohľad na mŕtve telo človeka, ktorý mi tak veľmi ublížil ma tešil, spôsoboval mi obrovskú radosť. konečne má to, čo si zaslúžil. ako som ho len celý ten čas nenávidela! zrazu sa mi však v hlave znova všetko preplo späť. uvidela som chudáka chlapca, mŕtveho ležať na zemi. zreničky v mojich očiach sa rozšírili od strachu. nohy sa mi podlomili. čo som to spravila? sadla som si vedľa neho na betón a objala si kolená. začala som sa pohupovať. dopredu- dozadu, dopredu- dozadu... nechápala som, bola som zmätená.
od toho dňa som neprehovorila ani slovo.
znova som sedela v izbe. telo mi striasla nepríjemná triaška. chlapca som videla pred sebou.. chcela som sa ho dotknúť, pohľadiť ho... no tápala som len v prázdnom vzduchu. opäť som sa rozvzlykala. plakala som, zadúšala sa slzami. nikdy by som si nepomyslela, že som by som bola schopná niečoho takého.
v spomienkach som opäť stála na školskom dvore. všade bola tma a fúkal nepríjemný vietor. stála som tam sama, presne na tom mieste, kde som zabila svoju prvú obeť. zistila som, že jedine týmto spôsobom dokážem byť slobodná. iba týmto spôsobom som dokázala prekonať tú neutíchajúcu bolesť. avšak.. nemohla som... vidieť telá mojich obetí, po tom, ako vytriezvem, ma strašne trýznilo. a tak som sa naučila ovládať.
nikdy som nevedela, čo vlastne riadi moje povahy. duša, či myseľ....moja psychika bola pre všetkých veľkou neznámou. moje divné stavy ma natoľko ovládli, že som bez nich nevydržala ani deň. akoby som bola závislá na drogách. počas užívania som sa cítila vynikajúco. nič som nevidela, aj keď oči som mala široko roztvorené. vnímala som všetky farby sveta, točili sa oklo mňa ako motýle, ako lesné víly. cítila som sa ako v raji, v tomto mojom paralelnom svete som bola voľná ako vták, nič ma neťažilo, nikto sa mi nesmial, nikto ma nebil. stále som len načúvala tým hlasom. počula som ich všade. vraveli: máme ťa radi. všetci ťa ľúbime... o to väčšia bolesť nasledovala potom, keď som sa zobudila. a tak som znovu trpela pre dobro ostatných.
vychovávatelia, učitelia, doktori... napokon si všimli, že nie som v poriadku. robili milióny testov a vyšetrení, no márne. nikto nevedel, čo mi je. mlčala som, nedostali zo mňa ani slovo. avšak, nebola som vždy len ticho. jediný zvuk, ktorý som zo seba vedela dostať, bol ten histerický smiech, ktorým som završovala svoje vraždy. ale teraz som bola už pridlho ticho. jeden deň som toho už mala dosť. moje telo, moja myseľ i moja duša to nezvládli.
stála som uprostred preplneného námestia. žila som si vo vlastnom svete farieb a pohupovala sa dopredu- dozadu... no zrazu som sa prebrala. z môjho sveta ma vyšklbla skupinka pubertiakov v mojom veku. začali sa na mne náramne smiať. ani som ich nepoznala, a predsa boli tak hnusní. tak odporne zlí. vytrhli ma z mojej extázy, z mojej slobody. vnútro mi vzbĺklo a ani ja sama neviem ako, zrazu boli mŕtvi. všetci do jedného. ležali bezmocne na zemi, jeden vedľa druhého. niektorí sa držali za ruky, asi boli zaľúbení. prečo ja som nemohla mať taký jednoduchý život? prečo som si práve ja musela odžiť peklo na zemi? začala som sa smiať. nevedela som sa zastaviť. nakoniec ma niekto odvliekol preč. dívala som sa za nimi, až kým mi nezmizli z dohladu. vôbec na mňa nedolahla tá strašná ľútosť a hrôza z toho, čo som vykonala. práve naopak, chcela som ím ublížiť ešte viac.
a znovu som sedela v tej tmavej izbe. počula som len hlasy. ľúbime ťa... máme ťa radi. potrebujeme ťa, si úžasné dievča!
okolo sa krútili farby. zelená, modrá, červená, hneď za ňou žltá a fialová... z očí mi stále tiekli slzy. občas som vzlykla. ale to bol jediný zvuk, ktorý som zo seba vydala. už som nechcela ďalej žiť. možno by som mala nájsť toho človeka, ktorý mi zabil rodičov. bol to vôbec človek? nie, nemohol ním byť. ani ja ním nie som. čo ak mal rovnaký život ako ja? možno za to ani nemohol. tak, ako ja...
a znova... ľúbime ťa, ľúbime... ozývalo sa mi to v hlave. naozaj, naozaj? pýtala som.
vystrela som ruky pred seba. chcela som objať neviditeľných. chcela som byť milovaná. nikto ma nikdy neobjal. za celých šesťnásť rokov môjho, nazvyme to prežívania, ma nikto neľubil.
celý život som sa umárala v bolesti.
moje ja sa rozštiepilo na dve časti. jedna nenávidela, druhá zúfalo milovala. nevedela som už žiť s touto rozpoltenou osobnosťou, pretože každá časť môjho ja chcela žiť, no nie v rovnakom tele.
roztrasenými rukami som sa chytila stoličky, čo stále obďaleč. pokúsila som sa vstať, ale moje nohy ma nedokázali udržať. spadla som aj so stoličkou. opäť to vo mne vybuchlo. teraz som nemala koho zabiť. iba seba.
ľúbime ťa... to bolo posledné, čo som počula.
tmou sa niesol žalostný výkrik. rozťal vzduch ako vražedná zbraň. tento výkrik v sebe niesol toľko citov. lásku, nenávisť, sklamanie, bolesť, smútok a beznádej. nepochopené a neľúbené dievča padlo na zem mŕtve.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
emotoy
14. 4.apríla 2009 15:30
To je smutné Metafora ?
Napíš svoj komentár