Konečne sa mu podarilo nájsť kút, kde nebol tak nepríjemný prievan. Zhodil z chrbta sedemdesiatlitrový Deuter, vytiahol z neho deku a rozprestrel ju na zem, potom rozbalil spacák. Bol príšerne unavený, no vedel, že sa zasa nevyspí. Stavil by sa, že počuje zvuky, ktoré istotne nepatria vetru. Namrzne dokončil provizórny brloh, zakutral sa a rozhodol, že si vychutná aspoň to, že konečne môže len tak ležať.

Ktovie, kde by teraz bol, keby ho Roman tak odporne neosral. Vychcaný kokotko, ktorého mu vždy dávali za vzor.
„Juri, len sa pozri, ako Romko pekne papá!“
Zúfalé. Bol predsa malé štvorročné decko, ako od neho mohli očakávať, že bude hneď taký úžasný ako jeho dokonalý deväťročný bratranec?!
Iste si aj prdnúť vedel lepšie a v tej najvhodnejšej chvíli!
A teraz? Stopro je dakde v bare, vymieňa hlúpo submisívnu Mariku za hocakú štetku, čo pri ňom zavrtí riťou a hlavne – pije a pozýva za peniaze, ktoré mali patriť jemu!
Čo Juri zožral, keď sa rozhodol žiadať o názor a rady ohľadom svojej knihy zrovna Romana? Čo čakal? Že o nejaký čas uvidí svojho milovaného bratranca, ako podpisuje JEHO knihu a umelým úsmevom rozžaruje všetko naokolo? No, tak potom ozaj ťažko pochopiť, prečo napriek tomu odovzdal celý rukopis jemu. A čo mohol potom urobiť? Roman mu nič nepovedal. Aké prekvapujúce!
A tak sa stalo, že Juri vošiel jedného krásneho dňa do Panta Rhei a našiel svoju knihu v topkách. To bol pocit! Napísal niečo, čo čítajú tisícky ľudí... No čítali by toľkí aj vtedy, keby vyšla pod jeho menom? Keby svet vedel, že to napísalo v podstate neschopné bezvýznamné chalanisko? Vymletý bohém je predsa omnoho zaujímavejší...
A tak teraz, namiesto toho, aby s desiatkami tisíc eur na účte a pohodlnou posteľou pod sebou premýšľal, čo duchaplné povedať fanúšikom na autogramiáde, leží v kúte a podarilo sa mu konečne zaspať. Plytko a nepokojne, ale predsa.

Škoda. Trvalo to krátko. Strhol sa. Ktosi ho plieskal po tvári. Ihneď sa snažil zachytiť cudziu paprču a vydesene sa pokúšal zaostriť do tmy. Oči ho rezali. Videl len obrysy. Dvaja, traja... A čosi... alebo skôr ktosi vedľa... neho? Z úst mu tiekla krv. Vypliešťal na Juriho oči a chrčal podobne, ako Juri toho dňa na pohovore.
Srdce mu tĺklo, cítil ho v hrdle. Chcel sa spýtať kto. Vedieť čo. Prečo a...?!
Ruka ho schmatla za krk a ťahala hore. Dusil sa. Vedel, že je v riti. Nevládal už ani kašľať Reflexy ho nútili pokúšať sa niečo podniknúť, ale všetko bolo úplne zbytočné.
Cítil strach, bolesť, bezmocnosť a – dôverne známe nekonečné poníženie.

Nerozprávali. Len tĺkli. A zrazu nebolo nič.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár