Nikdy som nepatrila medzi tie typické dievčatá, ktoré najviac zaujímala ich krása, to ako vyzerajú, a hlavne, či sa páčia iným ľuďom-teda väčšine. Nebolo mi to však úplne jedno. Ako nejedno dievča v puberte som bola napádaná primitívnymi rečami od ešte primitívnejších blbečkov. Veľké problémy som si z toho nikdy nerobila, lebo som vždy vedela, že som sama sebou, a takto sa aspoň ukázalo, ktorý človek za čo stojí a ako sa čo najhoršie dokážu správať ľudia medzi sebou. Lenže každý má len jedny nervy, a aj tie moje občas potrebovali resetovať. To u mňa znamenalo to, čo u bežných iných detí (ale aj dospelých). Plač, nadávanie, a nenávisť...nielen však k druhým, ale neskôr aj k sebe. Áno, niekedy som pristúpila k sebeubližovaniu. Nie však k nejakému drastickému, akého sú schopní niektoré deti. Nikdy som si nevedela príliš ublížiť, pretože ako som zistila: na to sa veľmi ľúbim! Ako som dospievala, tak som si vlastne uvedomila, prečo to robím? Pre koho? Pre tých hnusných, odporných ľudí, ktorým na mne nezáleží, a len preto, aby si nik nevšimol ich nedostatky, tak poukazujú na nedostatky iných. Prestala som si všímať svoje nedokonalosti a začala som sa venovať pozorovaním ľudí. Všimla som si, že majú veľký nos, odstávajúce uši, krivé nohy, nedokonalú pleť, postavu a na nej veľa, veľa kíl. Na každom človeku som našla niečo, čo by mohlo/malo byť dokonalejšie ako je.
Uvedomila som si, že každý má nejakú chybu. A pre to, aby som sa zapáčila iným, sa musím za-páčiť hlavne sama sebe! 1.krokom bolo neubližovať svojmu telu, pretože to je to, čo s vami celý život je, preto sa oň treba starať a nie ubližovať mu!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár