Keď sme sa o 3 roky presťahovali opäť do mesta bola to o dosť veľká zmena. Deti v meste boli o čosi iné, akoby také menej aktívne a viac lenivé. Chalani sa v tom veku venovali športu, to je jasné, lenže dievčatá boli divné. Pre mňa. A ja pre nich. Oni sa skôr hrali na modelky, speváčky, herečky, a celebrity. Videli sa niekde vo hviezdach a správali sa povrchne. Ja som sa zaoberala inými vecami a bolo mi ľúto za kamarátmi z bývalej školy. Doma som sa pozerala cez okno na ihrisko, kde chalani hrávali futbal. Nevedela som pochopiť prečo dievčatá v meste futbal nehrajú. Veď je to vynikajúci šport. A tak išiel čas, a prestala som hrávať aj ja...
Keď som bola o niečo staršia stále som sa odlišovala od iných dievčat. Nebavili ma ich stupidné témy typu: vidíš hentú, tohto...a iné ohováračky. Alebo kecy o speváčkach a o móde mi liezli strašne na nervy. Dievčatá sa vkuse bavili o móde. O šatách, o tom čo je trendy. A mne išla hlava prasknúť, keď som to počúvala. Vždy som nosila to, v čom som sa cítila pohodlne. Nikdy som neriešila, či je to IN. Mne sa to páčilo.
Neskôr začala téma ja. Veď predsa na každého dôjde rad. Začali rozoberať ako sa obliekam, že nemám toľko kusov oblečenia, a ja som tomu nerozumela. Nebavilo ma nakupovanie. Skúšanie šiat. A podobne. Nenávidela som preplnené obchody dlhé rady pri skúšobných kabínkach. Väčšinou mi niečo kúpila mama, keď sa mi to páčilo nosila som to, ak nie, šla to vymeniť.
Potom som sa začala zaujímať o módu. Neviem či mi preskočilo, a ako som vlastne k tomu prišla, ale bolo to tak. Zrazu som si všímala ako sa ľudia obliekajú, hodnotila ich vkus, a medzitým som prišla na to, že mám estetické cítenie. A cit pre kombináciu všetkého možného.
Naozaj neviem, kde sa to vo mne nabralo a kedy sa to zobudilo, ale začala som milovať módu, nakupovanie, obchody s oblečením. Dokonca až tak, že som sa prihlásila na školu dizajnu ako odbor pre styling. Prijali ma, ale rozhodla som sa pre inú školu, keďže na dizajnovej škole bolo priveľa výtvarnej výchovy a žiaľ kresliť pekne neviem :/ Samozrejme s terajšou strednou školou som veľmi spokojná ...a aj tú milujem
Avšak niekedy sa musím krotiť. Veľmi. Tí z mojej krvnej skupiny poznáte to: vojdete do obchodu, máte pri sebe peniaze, ale prišli ste sa len POZRIEŤ! A už to ide... „toto si len vyskúšam...aj toto, aj toto...toto tiež super vyzerá“ , zrazu stojíte pri pokladni a obklopuje vás plno oblečenia, ktoré už čoskoro bude visieť u vás doma v šatníku. Prídete domov, a vaša skriňa už plače, že čo do nej zase narvete, keďže sa už dosky v skrinke ledva udržia. Otvoríte ju 3 minúty rozmýšľate kam to vtisnete, poodsúvate pár kúskov a nejak to tam vpracete. Skrinka nejde zatvoriť, ale nejak sa s tým už len potrápite a nakoniec tie dvierka pribuchnete, i keď najpravdepodobnejšie vás pri nasledujúcom otvorení skrine zavalí tona šatstva. Čo už. Tovaru je veľa a úložného priestoru doma preň tak málo
Viem, aj vy túžite po vlastnej miestnosti s oblečením tak ako ja
Niekedy si aj vravím, že už dosť! Stojím v obchode a pýtam sa samej seba ,,naozaj to potrebujem? Nemám už toho dosť?“ odpoveď znie nie. Síce klamem, ale tento nákup ma spraví na 5minút šťastnou. Aj keď kupujeme veci, ktoré nakoniec nenosíme nevadí. Aspoň ich môžeme vyhodiť a ostane nám miesto pre nové. Takéto je naše zmýšľanie a závislosť. Snažím sa to liečiť ...dnes som z tohto problému nie tak nešťastná, pretože som bola nakupovať, a mám radosť z mojich nových riflí
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
darkkizz
17. 1.januára 2011 19:23
Poznám. Veľmi dobre
Napíš svoj komentár