Určite sa rozprávam s ľuďmi o problémoch, čo nás trápi a podobne. No však myslím si, že niektorým je nepríjemné, keď sa pri nich rozplačete. Niekto nevie ako sa má zachovať, keď vedľa neho utrápený, plačúci človek rumázga. A ja si radšej svoje problémy preplačem osamote, ako keby som mala obťažovať iných ľudí.
Mávam aj obdobia kedy som veľmi smutná, ale práve vtedy potrebujem byť sama, nejak to prekonať, utriediť si myšlienky v hlave, keď prídem na to, ako predísť toľkému trápeniu a ako veci vyriešiť, tak potom sa vydám medzi ľudí, aby som sa nezdepkovala v samote ešte viac.
Človek potrebuje byť niekedy sám, aby si vedel všetko premyslieť, mal na seba čas. Niekedy sa však všetko negatívne lepí na nás, v slabej chvíli sa tomu prestaneme brániť a doslova nás to vynervuje. Vtedy je najlepšie byť istý čas sám, oddýchnuť si, a potom ísť za priateľmi. Takto je to aspoň u mňa.
V našom okolí žijú aj povahy, ktoré akoby nikdy nič netrápilo, nič nepotešilo, ani nenahnevalo. Toto správanie je dočasné. Raz sa to aj na nich nakopí a vybuchnú. Preto je najlepšie prejavovať svoje emócie. Radosť, i smútok. Nie však prehnane. Z niektorých vecí sa netreba tešiť tak, že by ste výskali od radosti pol dňa a iní by už nad vami krútili hlavami, či ste kompletný. Takisto smútok netreba prejavovať tak, že svoju zlú náladu šírite aj na iných ľudí, stačilo by ak by ste sa s nimi o tom porozprávali, a menej by vás to potom zožieralo.
Nie som jedna z tých, ktorá svoje city ukazuje 100% a pri každej príležitosti. Lenže to neznamená, že ich nemám. Narozdiel od ľudí, ktorí preafektovane pri falošných prejavoch radosti skackajú, výskajú, a pri zlej nálade po každom vrieskajú a nadávajú vôkol seba, ja city mám.
Myslím si, že to skôr oni sú tí, ktorí ťažko ukazujú svoje pravé emócie, a to, či sa vedia skutočne vžiť do pocitov a nálad iných...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár