rozbiť to zrkadlo,
jak by mi odľahlo,
nakoniec to doľahlo.
Nevedieť dýchať,
počuť ich vzlykať,
chodiť a čítať,
odkazy na chodbách.
Radšej si ich nevšímať,
to bol môj prípad,
keby sa to dalo,
bolo by to inak.
Chodiť, a za sebou počuť kroky,
ako niekto priahne po naše stopy,
sedieť a mlčať,
a zvládať pocit,
že niekto dokáže toľko nás pozorovať.
ľahnúť si a chcieť zaspať,
keď niekto pri posteli za každú cenu chce stáť,
pozerať na nás,
vidieť ako dýcham.
Ráno je najlepšie,
vstať a sa pousmiať,
dnes je to preč,
nevráti sa to už nikdy viac.
Začnúc sa stmievať zas mám ten pocit,
snažím sa ich šepot počúvať,
no je to len o ich moci,
neviem, či ja im, a či oni mne chcú pomoci.
Snažím sa s nimi žiť,
chápať ich potrebu spoločnosti,
niekedy vstupujú so mnou medzi ľudí,
vtedy sú šťastní, že nie sú tu sami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár