Niektorí si to možno neuvedomujú, ale ľudský život berieme príliš vážne. Niečo v našej hlavičke nám hovorí, že život si musíme chrániť. Koľko ľudí v nejakej danej chvíli si povedalo: radšej by som umrel! Niekto to hovorí síce každých 5 sekúnd, ale to je skôr len tak – už zo zvyku. Iný keď to povie aj to berie vážne! Naozaj by radšej v tej chvíli prišiel o život. Lenže prečo to neurobí? Niečo nás tu akoby „držalo pri živote.“ Niečo, čo nám ho nedovolí vziať.
Jak rozmýšľam jediné vysvetlenie na to sú pre mňa city. Človek je naučený rozmýšľať do budúcna. ,,Čo bude až umriem? Čo ak niekomu budem chýbať? Čo ak to budú moji najbližší zle znášať? Čo ak mojou smrťou vezmem život aj niekomu inému? Čo ak po smrti naozaj neprídem o život, nepremením sa na prach, a príde niečo oveľa horšie?“ Človek je citovo naviazaný na iných ľudí. ,,Ak zomriem nikdy už neuvidím toho a toho. Nikdy nezažijem to a to pekné.“ Pri takýchto myšlienkach sa vraciame k chceniu žiť. Sú sociálne vzťahy tou príčinou, ktorá nás drží pri živote a nevedomky nás tu núti zostať?
Celkovo máme v sebe zakódované znášať bolesť. Ak je nám príliš zle, nezabijeme sa. Vydržíme!Egoizmus máme v krvi už od narodenia. Prečo máme taký silný pud sebazáchovy? Chceme tu ostať i keď nám tu často krát nieje dobre. Pritom by stačilo pár sekúnd na to, aby sme sa odstránili. No nespravíme tak! Pre niečo tu asi sme. Žijeme kvôli nejakému významu. Na to k akému som neprišla, možno nás to tu niekde v podvedomí naozaj baví
Toto je len moja úvaha. Len som sa tak zamyslela prečo nás baví niekoľko desaťročný stereotyp ráno, obed, večer. Vstať, ísť do práce, domov, spať... a tak dále, a tak dále dookola...
...po všetkom tom som prišla na to, že život je taký cenný, že žiadna hodnota sa k nemu nedá prirovnať, a preto by sme si ho mali vážiť. Každý človek má to najdrahšie na svete, seba. Svoj život. Pud sebazáchovy nás teda síce robí egoistami, ale to je v poriadku, veď predsa sme to najcennejšie na svete
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár