Môj prvý deň v práci mohol dopadnúť ako inak než katastrofálne.
Šéf sa pýta: ,,Viete narábať s pokladňou?“ ,,Ee.“ ,,Prosím?“ ,,Nie, neviem. Domotám to!“
,,Budeš vykladať tovar.“ Super! Žiadna zodpovednosť, prídem, vyložím, odídem. A...výplata!
Dokonca aj to ovocie mi popadalo. Nakoniec som upratovala. Umývala dlážku, utierala okná. Šéf nebol dva krát nadšený a čakala som, že ma každú chvíľku vyhodí. Neurobil to. Asi je veľmi trpezlivý človek.
Na druhý deň som asi mala pri sebe ducha šťasteny, keďže všetko šlo super a čo to som sa naučila robiť aj na pokladni. Zatiaľ som ale predsa len pri vykladaní tovaru. Pre istotu. Sem tam som niečo domrvila, ale asi sa môj úškrn šéfovi za každý nepodarok páčil, lebo čuduj sa svete ešte stále mám prácu.
Okolo polnoci mi volala Veronika. Chce prísť naspäť. Sem ku mne. Niežeby jej to tu tak chýbalo, len sa pohádala s priateľom. O 06:07 ráno mi poslala SMS s textom ,,ostávam.“ Dalo sa to čakať. Noc má svoju moc. Hlavne pre nich dvoch... A ja som stále sama.
Druhý mesiac v práci prešiel rýchlo a ľahko. V pokladni som nespravila žiadne manko a šéf mi povedal, že lepšiu pracovníčku nemal. Asi tá trpezlivosť sa naozaj vypláca. Aspoň mám prácu. Mama mi volala. Vyzvedala, kde pracujem. Keď som jej povedala, že ešte stále pri ovocí a zelenine stíchla a zložila. Veronika mi za posledné dva mesiace volala 4 krát so slovami, že čoskoro sa vidíme a končí s tým debilom.
Prešli ďalšie dva mesiace a v schránke som si našla oznámenie. Svadobné. Veronika a Imrich sa zosobášia. Hneď druhý deň mi Veronika volala, že nech to oznamko roztrhám a spálim, lebo že je to blbosť. Svadba nebude a ona ide domov! Teraz je z nej už manželka a čoskoro aj mamička.
Jedného krásneho, depresívneho, upršaného dňa som bola v práci a pozorovala jednu nervóznu hysterickú ženskú, ktorá nadávala a nadávala. V jednej ruke mala 4 učebnice, dáždnik, kabelku, kľúče a v tej druhej šálku s kávou. Jasné, že si nevedela do igelitového sáčika nabrať tovar. Chcela som sa na nej veľmi nahlas smiať, ale asi by ma zabila. Podišla som k nej a pomohla nabrať zeleninu do sáčku. Ukľudnila sa. Bola ku mne milá, poďakovala sa, zaplatila a vypadla.
Na začiatku mesiaca som si šla do banky pre výplatu. Zrazu vidím, že predo mnou v rade stojí hysterická ženská, ktorej padá všetko z rúk. Otočila sa smerom ku mne a začala zbierať popadané veci zo zeme. ,,To sme vždy takí nervózni?“ opýtala som sa, keď som zistila, že to je tá hysterka z obchodu. ,,No, keď sa ponáhľame, však?“ ,,Jaj tak, pomôžem?“ pomohla som jej pozbierať veci zo zeme. ,,Ty budeš môj strážny anjel.“ Zasmiali sme sa. V tom sa spustil lejak. ,,Sakra, ešte to počasie,“ povedala som. ,,Odveziem ťa, poď. Domov?“ ,,Ale nie, ja si tam dobehnem.“ ,,Forma? Tadeto. Tu parkujem.“ A o 2 týždne sme sa od seba nevedeli odtrhnúť. Veronika vyvolávala, čím ďalej tým viac. Lenže ja už som mala najlepšiu priateľku pri sebe. Asi mi začalo svitať na lepšie časy
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár