Lucia mala pekný byt neďaleko centra mesta. Úplne úžasne zariadený. Závidela som. Všetko som jej závidela. Mala aj pekného psa. Aj milú rodinu, aj skvelú prácu. Celý jej život bol skvelý, ale ona bola stále v strese. O rok neskôr prišla Veronika. S malým bábätkom. Bolo krásne. Imrich musel ostať v zahraničí kvôli pracovným povinnostiam. Veronika sa tu zdržala len dva dni. Je mi za ňou smutno. Veľmi! Ešteže tu mám Luciu. Mesiac po Veronikinom odchode späť do zahraničia som sa presťahovala k Lucii. To som už pracovala ako sekretárka v jednej dosť známej firme. Plat som mala viac ako dvojnásobný oproti tomu, čo som zarobila ako predavačka v tom pajzli. V tom pajzli, ktorý mi prirástol k srdcu a s Luciou tam chodíme nakupovať i dnes Ešte stále jej všetko padá z rúk. Ale ja to chytám. Sme zohratá dvojica.

Odkedy poznám Luciu môj život sa uberá iným smerom, lepším. Odkedy pozná Lucia mňa prežíva menej stresu. Na jej narodeniny som jej kúpila obrovskú kabelku, kde sa jej zmestí veľa vecí, aby nenosila všetko v rukách. A diár. Aby nemala taký zmätok v živote. Lucia úspešne dokončila vysokú školu popri zamestnaní a onedlho mi vybavila miesto u nich vo firme. Super obdobie na ktoré nikdy nezabudnem.

S rodičmi sa všetko dalo dokopy. Boli šťastní, že zarábam toľko, koľko zarábam, že nepracujem ako predavačka a že neinvestovali do mňa toľko peňazí len tak. Moji rodičia mali dokonca radi aj Luciu. Veroniku mal môj otec tiež rád, ale mama ju neznášala, pretože Veronikina mama neznášala moju mamu. Je to ako v telenovele, ale je to tak. I keď moja mama mala rada Luciu len preto, že bola vyštudovaná a úspešná a mama feministickým krokom podporuje takéto ženy, ktoré si budujú kariéru. Lebo moja mama nikdy žiadnu nedosiahla.

Len tak mimochodom mám aj sestru. Staršiu. Pracuje v zahraničí. Kde presne to neviem. Vždy niekde inde. Je to hudobníčka. Obdivujem ju. Vždy som obdivovala jej povahu. Tvrdohlavá a odvážna. Asi preto ju moji rodičia odvrhli. V 15 rokoch sa rozhodla, že svet pre ňu nieje škola, ale hudba. O rok neskôr sa len flákala po kluboch. A potom odišla...z našich životov. Ale sem tam sa aj vie ozvať. Mne. Rodičom nie.

Jedného dňa zvoní zvonček. Idem otvoriť. Čo vidím? Koženú bundu, rifle, vybíjaný opasok, o topánkach už ani nehovorím, a o sestriných vlasoch už vôbec. Vyobjímali sme sa a potom...
,,Povedz, ako si trafila na Slovensko?“
,,No asi ako z Nemecka bez haliera. Stopom!“
Áno. Toto je moja sestra!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár