Prišla jar a ja som v istej pikosekunde pocítila potrebu byť šťastnou. Zamarilo sa mi, že tak, ako sa jar snaží zmeniť farebnosť a atmosféru sveta, tak sa aj pre mňa rodí šanca zmeniť môj nudný život.
V ten deň som bola u Magdy. Ako vždy, nudila som sa aj u nej. Nálada sa mi zlepšila po treťom pohári gintonicu. Keď som sa konečne začínala cítiť viac živá a trochu veselá, prišiel čas ísť domov. Bola skorá noc a ja som sa rozhodla, že budem riskovať. Nemala som náladu na hlúpe ticho v taxíku, tak som sa domov vybrala pešo. V tretine cesty som ho stretla. Pozeral sa na mňa rezignovaným pohľadom. Naľakala som sa. Najviac práve toho pohľadu. Prihovoril sa mi divnou rečou, ktorú som nemala náladu analyzovať. Prebudil vo mne to, čo ma po rokoch stereotypu zaskočilo. Dala som tomu meno ľudskosť.
Vzala som ho k sebe domov. Ošterila som jeho rany smútku a nečakala na žiadne ďakujem. Vtedy som na to nemyslela, ani som to nepotrebovala počuť od neho. Bol to potkan.
Zapáčilo sa mu u mňa. Mne sa zas pozdávalo, že som našla niekoho, skrz koho poznanie som sa zmenila. Preto som nedbala, keď ku mne prichádzal s viac i menej smutným pohľadom a denne si odhryzol kúsok mäsa z mojej čoraz plnejšej duše.
***
Nie je to dôležité, ale myslím, že bol štvrtok. Prišla som z práce a byt bol prázdny. Opustil ma.
Priatelila som sa s nudou, ale stále som bola hravá výmyselníčka. Prefarbila som si vlasy aj svoje ja a takto som chytila odídeného do pasce. Nič si nevšimol. Kým v nej bol, naučila som sa čítať jeho farby a došla som k poznaniu, že jeho pohľad, ktorý ma vtedy presvedčil, bol iný ako sa zdal. Spravila som slučku a strčila som doň jeho krk. Nemala som v pláne príliš ju zaťahovať. Boli však dni, keď som to robila. A neľutovala som. Dobre viem, prečo.
Prešiel čas a prišla potreba vyjsť s farbou na svetlo. Necítila som, že riskujem. Nechcela som byť obozretná. Kusol ma, silno a s definitívnym odhodlaním. Neodradilo ma to.
***
V Magdinej obývačke bolo príjemne. Nudila som sa. Rozprávala mi o svojej práci, o mužoch, o rodine. V ruke som držala hlbokú misku, v nej bowle. Jahody a višne z nej zrazu plasticky vysúpili a zhmotnili sa do toho, na čo som pomaly zabúdala. Videla som jeho oči. Bolo v nich pohŕdanie. Bolo z nich počuť smiech. Tak dobre, povedala som si, znova je čas prefarbiť si svoje JA. A začať hru, ktorá zatiaľ nemá meno. Ale ja už niečo zaiste vymyslím.
***
Volám sa Marta. Už sa nenudím. Som beštia.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
zeriavka
4. 2.febuára 2012 17:34
to máš naschval take cierne?
2
4
prvý krát som si klikla na túto webku a po prečítaní blogu som hneď vedela, kto si.
(samochvála škodí, viem
(samochvála škodí, viem
5
@phantasia
samochvála sa v tomto prípade snúbi s chválou inej osoby (pretože pre mňa je vlastne príjemné vedieť, že som poznateľná podľa štýlu) a takto sa neguje.
to je strašné! to aby som si vymýšľala ďalší fejk...
samochvála sa v tomto prípade snúbi s chválou inej osoby (pretože pre mňa je vlastne príjemné vedieť, že som poznateľná podľa štýlu) a takto sa neguje.
to je strašné! to aby som si vymýšľala ďalší fejk...
Napíš svoj komentár