***
Cítil som chlad, hneď po tom, ako som otvoril kľúčom dvere od svojho bytu. „Sakra, zabudol som snáď zavrieť okno?“ pomyslel som si. Vstúpil som do bytu a cítil som, že niečo nie je v poriadku. Cítil som zvláštny parfum. Prvá vec, ktorá sa mi nezdala, nakoľko žena v mojom byte nebola strašne dlho. Obhliadol som sa naspäť a skontroloval som zámok. „Hm, neporušený.“ Udivilo ma to. Prešiel som do spálne, bola tam. Nevidel som ju, avšak koncentrácia parfumu tu bola najsilnejšia. Bol tak zvláštne jemný. Nenútený, avšak veľmi príjemný. Zamiloval som si ho. Dokázal by som ho cítiť na svojej partnerke roky. Pri tej vôni som si predstavoval ženu, ktorá vie ako na chlapov. Obmotá si vás okolo prstu a vy jej zobete z dlane presne tak, ako to ona chce. Dá vám všetko, čo potrebujete a potom, keď sa vás nasýti jednoducho zmizne z vášho života. Taká bola predstava, ktorú som mal v hlave. Zažal som svetlo, no nik tam nebol. Spálňa ostala taká, akú som ju nechal ráno, keď som vstal z postele. Paplón rozhádzaný, vankúše kade tade. Na nočnom stolíku otvorená kniha, vedľa fľaša vodky, ktorú som nedopil. Žiadna pôvabná ženská, ktorá mi ukradne moje sny.
5:52. „Uf, mal by som vstávať. Práca volá.“ Mysľou som však bol úplne niekde inde. Sen, ktorý sa mi sníval túto noc bol zvláštny. Veľmi zvláštny.
6:15. Začal zvoniť budík. „Áno, áno už vstávam mami.“ Frflal som si sám pre seba. Vypadol som z postele. Hodil rýchlu sprchu, obliekol sa a utekal do práce.
Auto bolo príliš veľký luxus, pre obyčajného človeka ako ja. Stroskotaného spisovateľa, ktorý žije vďaka brigádam. Tak som nasadil na autobus, viezol sa 40 minút, popri tom premýšľal. Nad novými myšlienkami, nad novou knihou. Toľko myšlienok, ktoré som mal v sebe. Nedokázal som ich však realizovať. Vždy, keď som otvoril svoj notebook, a otvoril si všetky svoje zápisky. Skončilo to tak, že som vypadol z domu. Ožral sa kvôli svojej neschopnosti. Nechal sekeru na najlepšom priateľovi. Ten, ktorý ma už drží polroka nad vodou. Aj vďaka tomu, že stavia dom, nejakú luxusnú vilu. Tak mi občas nájde nejakú robotu. Lepšie ako nič. Tak to proste býva, život je na nič. Nedarí sa vám a vy zúfate. Žijete ako blázon, zo dňa na deň. Dúfate, že stretnete niečo v živote, za čo sa vám oplatí zomrieť. Niečo čo vám zmení život od základov. A vy viac nebudete prežívať, žiť zo dňa na deň. Každý jeden úsmev bude mať opodstatnenie. Ľudia si váš budú vážiť, nebudú sa vám posmievať. Nebudete sa cítiť, ako posledná špina v tomto úbohom svete. Pretože taký život je. Ak ste na dne, väčšinou vám pomôže ešte nižšie. Tam, kde si myslíte, že sa snáď ani nedá zájsť.
***
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jessminka
21. 3.marca 2012 17:56
... a pokračovanie? Našla som sa v tom... opäť. Tieto pocity poznám, veľmi dôverne. Je to zlé. Celé zle...
Napíš svoj komentár