Pracoval som približne 16 hodín, bez prestávky. Bez obedu. Celý čas som myslel na to, čo spraviť so svojim životom. Musím nájsť niečo, čo ma zmení. Čo zmení, všetky moje zatrpknuté pocity, ktoré v sebe cítim. Čo obráti môj svet naruby. Na prácu som sa ani len nesústredil. Nebola dôležitá, nemala pre mňa žiaden zmysel. Aj keď som bol bez peňazí. Cítil som, že potrebujem zmenu. Nevyhnutnú a veľmi prevratnú.
Po ceste domov som cítil neskutočnú apatiu. Bola takmer polnoc a ja som kráčal, celú cestu pešky, nakoľko som už nemal ani na lístok na autobus. Vypadol som z práce s poctivo zarobenými peniazmi a prvé, čo som spravil bolo to, že som sa ožral v bare poblíž. Utrápený myšlienkami z rána a chtíčom zo sna mi cesta prebehla veľmi rýchlo. Pritom trvala takmer dve hodiny. Unavený, zadychčaný a mierne podgurážený som opäť vstúpil do svojho bytu.
Predtým, než som otočil kľúčikom napadlo ma. Čo ak to bude tak, ako v mojom sne? A opäť budem cítiť všetko to, čo som mal celý deň v hlave?
„Neblázni“ povedal som si sám pre seba a otvoril dvere...
V tom som zacítil zvláštny smrad. Smrdelo to tam ako v tom pajzli, z ktorého práve idem. Zapol som svetlo. Bola tam. Nevedel som, kto to je. Ale vyzerala úžasné. Sedela v mojom zničenom starom kresle, s cigaretkou v ruke. Vyzerala ako keby práve vyšla z hrobu, taká bola biela. Ale krásna. Prenádherná. Nechápal som. Do oči mi bil červený rúž a tmavé dymové oči, ktoré sa do mňa zavŕtali hneď ako som zapol svetlo. Videla do mňa. Jej oči ma dostali, hodnú minútu som nedokázal nič povedať. Vyzliekal som ju očami a jej dlhé vlasy ma fascinovali. Krátke červené kokteilové šaty a na nohách topánky s vysokým opätkom. Vyzerala pôvabnejšie, ešte viac ako som ju mal zakorenenú v mysli.
Pristúpil som bližšie. Ako náhle ma od nej delila dĺžka zhruba jeden meter, zacítil som to. Ten parfum, kvôli ktorému som tak šalel. Ktorý som myslel, že sa mi zdá. Nechápal som, ako je to vôbec možné. Veď to bol iba sen... či?
„Kto ste?“ spýtal som sa a nedokázal som zakryť vzrušenie.
„Myslím, že na tom nezáleží.“ Odpovedala a jej hlas mi znel v ušiach ešte minútu. Jediné na čo som dokázal myslieť, bola jej dokonalosť. Vo všetkom. Prišla mi až nereálna a to, čo sa práve deje je opäť len obyčajný sen.
„..počúvaš ma vôbec?“
„čo..áno, áno.. prepáčte, ale kto ste?“ spýtal som sa druhý krát.
„Už som ti vravela, že na tom nezáleží! A keby si ma počúval, zistil by si prečo som tu a čo potrebujem.“
„Hm..Tak dobre, počúvam.“ No ešte stále som sa nespamätal z jej krásy a pôvabu.
„Tvoj priateľ John mi povedal, že si celkom šikovný ohľadne písania. Je to tak?“
„Áno je. Som spisovateľ, ale moc sa mi teraz nedarí. Prežívam nejakú krízu alebo čo...“ Uff, ešte blbšie to znie, než som si myslel.
„To ma netrápi. To, čo pre vás mám je oveľa dôležitejšie. Dostanete prácu ako športový redaktor v novinách St. Independence. Ovšem, ak tu prácu prijmete.“
„Hmm, športový redaktor?“ zadíval som sa na neznámu a premeriaval som si ju. „Nevyzeráte ako niekto, kto by práve pracoval pre noviny.“
„Hahaha, odhad máte dobrý, nepracujem pre noviny. Dokážem vám avšak to miesto vybaviť. Tá práca je len istá forma vďaky, kvôli práci ktorú od vás budem požadovať. A ako tak vidím, prácu potrebujete ešte viac, než si tu upratať.“ A znechuteným gestom sa rozhliadla. Nevedel som čo robiť. Žena z mojich snov príde a ponúkne mi aspoň nejakú prácu? Žeby toto bolo to, čo by som potreboval aby som pretrhol stereotyp, ktorý som si vytvoril?
„Prijímam. Potrebujem však vedieť všetko, aj o tej práci, ktorú ste mi spomínali vy.“
„Nie tu, inokedy... A hlavne inde. Mimochodom, volám sa Lia. A podala mi ruku.
„Moje meno je Robert, ale volajte ma Rob.“ a potriasol som jej ruku.
„Ja viem...“ a usmiala sa.
***
Noc bola príliš zvláštna na to, aby som vôbec skúšal spať. Ležal som na posteli a rozmýšľal som nad ženou, ktorú som dnes spoznal. Mal som isté výčitky, že som sa nesnažil ju spoznať viac. Veľmi sa mi páčila. Nesmiem však ukázať svoju slabosť a držať sa pozadu. Neverím však tomu, že nie je na to zvyknutá, pretože žena ako ona môže mať chlapov koľko len chce. Nemienim však robiť predsudky, len na základe toho, ako vyzerá. Nechajme to plynúť a uvidíme, aká je. Ak sa vôbec otvorí predo mnou, alebo ak ju ešte vôbec uvidím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jessminka
22. 3.marca 2012 00:36
waaauuu... och... dobré to je!
Napíš svoj komentár