Ako som sa snažil spraviť niečo raz pre seba, vytýčiť si cieľ a ísť pevne za ním.

Myslím, že toto bude prvý naozaj osobný blog z môjho života, preto verím, že nebudem sa musieť rozčúliť ešte viac, ako som. Veľká vďaka.


Som študent, navštevujem dopravnú priemyslovku v BA. Nikdy som nebol nejaký extra chlapec, ktorý mal všetky privilégia na svete. Nemal som všetko čo som chcel. Mal som to čo som potreboval, občas niečo čo sa mi páčilo, ale to bola naozaj len výnimočná situácia.

Keď som nastúpil do školy, ľudia okolo mňa boli všetci cudzí, nepoznal som ich a (ako mi neskôr povedali) všetci mi tipovali tak cez 20, pretože som došiel zarastený ako starý chlap. Taký som proste bol, vždy.

Pomaly ale isto som sa s chalanmi zoznamoval, začali sme sa baviť viac a viac. Bolo mi fajn. Napriek tomu, že som bol niekde, kde som ani len nechcel byť. Neznášal som tú školu, no niekde v štipku srdca som nechcel vravieť rodičom, že tam nechcem ísť. Nechcel som ich sklamať, nechcel som im však ani klamať. Tak to zo mňa nakoniec vyšlo, samozrejme, vedeli všetko lepšie ako ja. Najmúdrejší na svete, ako vždy. Tak som teda na tej škole ostal.

Prvé dva ročníky boli strach a hrôza, ledva som prechádzal, stratil som kontakt s ľuďmi. Sem tam, ako správny tínedžer som v piatok vypadol von. Potreboval som resetovať, sem tam som si vypil. Teraz sa za to neznášam. Hlúpe myšlienky, hlúpeho decka. V prvom aj druhom ročníku som prešiel s odretými ušami, v druhom som si dokonca zlomil nohu a 3 mesiace som v škole ani len nebol. (Malo to svoju výhodu, videl som komplet celé zimné olympíjske hry, nakoľko boli v Kanade.)

Prišiel tretí ročník, tak som sa aj trošku čudoval sám so seba. Šlo mi to lepšie, no i tak som to zbabral. Na polroka dve štvorky, päť trojek. Nakoniec som sa nahneval, neskutočne. Nepáčili sa mi moje výsledky, tak som išiel tvrdo do toho. Učil som sa, makal som. Robil som všetko preto aby som to zmenil. Pretože som vedel, že na to všetko mám. Že mám na to byť lepší, ako ľudia okolo mňa.

Druhý polrok dopadol oveľa lepšie. Zrazu som bol jeden z tých, ktorý vedeli. Učitelia boli milo prekvapený. Doteraz ma mali za lenivé hovädo, pri tom vedeli, že naučiť sa viem, len že sa mi nechce. Koniec roka, prešiel som s jednou trojkou, piatimi dvojkami, mal som PVD (prospel vďaka druhým:p) a bol som šťastný. Bol som spokojný, že som sa dokázal premôcť a dokázať si čo všetko vo mne je. Ale hlavne som to chcel ukázať môjmu otcovi.

Dočítali ste sa až sem, tak to teda gratulujem. Práve začína hlavná myšlienka tohto blogu. Hurá.

Začal štvrtý ročník, maturita predo mnou. Povedal som si, že keď som začal makať, prečo v tomto úspechu nepokračovať? Tak som teda makal, snažil sa. Hlavne s angličtiny, keď že som s ňou mal aj dosť problémy. Hlavne gramatika mi nejde, čo sa týka počúvania a rozprávanie to až taký problém nemám. Ba naopak, profesor vraví, že počujem viac než iní.

Makal som, učil sa, drvil sa. Hodiny strávil pri knihách. Dnes však pozerám predbežné známky a sľuby ostali len vo vzduchu. Mal som mať jednotku z Anglického jazyka a aj s konverzácií. Nestalo sa tak, mám dvojky. Rýchlo som si prerátal priemer, hm. 1,64. No skvelé. Prerátal som to s jednotkami s tých dvoch spomínaných predmetov, zrazu bum... 1,5. Slzy v očiach. Ticho som si sadol do lavice, všetci vedeli, že práve vo mne niečo "zomrelo", pretože za tie roky sme sa všetci dostatočne "skamarátili". Vedeli ako moc som to chcel dosiahnuť a ako moc som chcel to vyznamenanie. Nie preto, že by som to "potreboval". Skôr som chcel dokázať sám sebe, že na to mám. A samozrejme, aj otcovi.

Myslím, že to je všetko. Vypísal som sa dokonale, víkend opääť budem tráviť za knihami, ako vždy. Nepôjdem von, nepôjdem sa baviť v piatok večer. Nepôjdem žiť. Budem sa učiť, vzdelávať a ak mi ostane nejaký osobný čas, tak budem opäť pracovať na sebe. Pôjdem si zabehať, zahrať futbal, alebo niečo podobné súvisiace so športom.

Na záver sa vám chcem len poďakovať. Naozaj ďakujem a obdivujem ľudí, ktorí sa dostali až sem, pretože je to fakt dosť dlhé. Vďaka a držte sa, nech sa necítite po všetkom tak mizerne, ako ja.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu