veje vánok plachý,
podfukuje vodopády sĺz,
tvoriac ľad sťa kryštály.
Napriek tomu, že teplomer ukazuje plusovú hodnotu.
Tam, kde láska už dávno skonáva.
Tam, kde ľudia pochybujú o slovách.
Tam, kde ľudia nenachádzajú zmysel.
Iba strach a hrôzu v slovách, bez lásky.
Máš ma na zemi, ničíš ma.
Nedokážem kráčať sám,
som v šachu, ty držíš povrázky.
Znovu..
Zabíjaš.
Ničíš, pustošíš.
Srdce, to čo cítim.
Moje srdce.
Mrazí ma, pri pohľade.
Na červený rúž, ktorý máš na sebe.
Cítiš to, v sebe.
Uspokojenie,
rozžiarená tvár.
Sťa dieťa násťročné,
u stromčeku... na Vianoce.
Nevidíš moju bolesť,
ani lásku ktorú cítim.
Nezaujíma ťa,
ako veľmi vlastne trpím.
Chcem cítiť tvoje pery,
tvoj červený rúž.
Zahľadieť sa,
do čiernych očí,
ktoré ma usmrtia.
Pretože to robíš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár