Bielu blúzku jej polial červeným vínom. Tá noc mala byť doko. Celý čas plánoval tento večer. Žiadne výročie, hlúpy sviatok, narodeniny ani meniny. Obyčajný večer. Romantický film, fľaša červeného vína a spoločne nažívanie. Bytie spolu pre neho znamenalo veľa, nechcel to pokaziť. Hlúposťou, zlým pohybom, nedbalým pokusom o nežnosť. Pritom vedel, že to čo cítil je len obyčajný klam.


Biely kus citov preťal,
sťa kríž bodal červeňou,
trhal zvrátené myšlienky,
srdce prežívalo ošiaľ.

Šalelo prázdnotou,
láskou tvora samoty,
kde prežívali muky,
ľudia dávno spadnutí.

Všetko to, čo malo
zrazu nedávalo zmysel.
Veď život necíti,
trpiteľský úsmev.

Nechcel skaziť,
nechcel trhať.
Nemohol však
prestať klamať,
seba samého.
Tvoriť (ne)zmysel
všetkého krásneho.
Raz však prestal,
je už za zlého.

Hľa, vidíš?!
Zatrpkni a neľúb,
veď tvoja láska prináša,
len zlosť smútok a nenávisť.
Neprinášaš pokoja a lásky,
si zlá osoba bez vedomia,
že robíš chaos ľuďom zo života.
Svedomie života ťa bije,
že neznáša?
To je o inom,
ty mýliš sa v sebe.
Nie si hrdina, ani zločinec.
Si ten, ktorý prehráva.
Obyčajný Mak v kope...
miliónov prehraných tvorov.

Myšlienkami sa vrátil k tomu, čo práve spravil. Pokazil doko večer. Čakal, že sa to spraví. Že nebude musieť trpieť, plakať a že ho nič nebude bolieť. Nevidel však dôvod, obzerať sa za chybami. Plával ďalej, v myšlienkach, ktoré ho postupne pustošili. Púšť bez vody, bol jeho svet. Táto osoba zahynie, bez lásky. Pravej, nefalšovanej.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár